Życie ks. Władysława Findysza

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

Życiorys bł. Władysława Findysza, kapłana i męczennika

AUTUAS WŁADYSŁAW FINDYSZ, PAPPI JA MARTTYYRI

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

AUTUAS WŁADYSŁAW FINDYSZ,
PAPPI JA MARTTYYRI

WŁADYSŁAW FINDYSZ syntyy Krościenko Niżnessä lähellä Krosnoa (Puola) 13. joulukuuta 1907 Stanisław Findyszin ja Apollonia Rachwałin, vanhan katolisen maanviljelijäperheen lapsena. Seuraavana päivänä, 14. joulukuuta 1907, hän syntyy armon elämään kasteen kautta Pyhän Kolminaisuuden seurakuntakirkossa Krosnossa.
Vuonna 1919 hän päättää peruskoulunsa, jota felisiaanisisaret (CSSF) ylläpitävät Krościenko Niżnessä, ja aloittaa opinnot valtion omistamassa lukiossa. Syksyllä 1927 hän matkustaa Przemyśliin aloittaakseen pappisseminaarin. Pappeuteen valmistautuminen tapahtuu rehtorin, autuaan papin Jan Balickin, johdolla. Mainittu opiskeluaika huipentuu papiksi vihkimiseen 19. kesäkuuta 1932. Sen jälkeen hän toimii kappalaisena Borysławin, Drohobyczin, Strzyżówin ja Jasłon seurakunnissa. Tämän jälkeen, 8. heinäkuuta 1941, hänet nimitetään Nowy Żmigródissa sijaitsevan Pyhien apostolien Pietarin ja Paavalin seurakunnan seurakunnasta vastaavaksi papiksi, kunnes vuotta myöhemmin, 13.8.1942, hänet nimitetään saman seurakunnan kirkkoherraksi.
Isä Findyszin kolmen vuoden pastoraalista työtä Nowy Żmigródin seurakunnassa leimaavat omistautumisen pastoraaliselle työlle sekä sodan katkerat kokemukset. Lokakuun 3. päivänä 1944 saksalaiset karkottavat hänet yhdessä muiden asukkaiden kanssa. Palattuaan seurakuntaan 23.1.1945 hän omistautuu seurakunnan uudelleen järjestämiseen.
Sodan jälkeen hän työskentelee kommunistisen hallinnon vaikeina aikoina. Isä Findysz jatkaa työskentelyään ihmisten moraaliseksi ja uskonnolliseksi uudistumiseksi huolehtien siitä, että uskovat ja aivan erityisesti nuoret säästyisivät kommunismin suunnitelmallisista ja tehokkaista pyrkimyksistä levittää ateismia. Hän auttaa myös taloudellisesti kaikkia seurakuntansa alueen asukkaita riippumatta heidän kansallisuudestaan tai uskonnostaan sekä pelastaa lukuisia ns. Łemkin perheitä (kreikkalaiskatolilaisia), joita kommunistiset viranomaiset vainoavat vakavasti, ja joita uhkaa säälimätön karkotus omilta asuinsijoilta.
Isä Findyszin pastoraalityö on erittäin epämieluisaa kommunistihallinnolle. Vuodesta 1946 salainen palvelu pitää häntä silmällä. Vuonna 1952 kouluviranomaiset kieltävät häneltä katekeesin opettamisen lukiossa. Hän ei voi myöskään toimia seurakuntansa koko alueella, koska alueen viranomaiset hylkäävät peräti kahdesti (vuosina 1952 ja 1954) hänen oleskelulupa-anomuksensa rajavyöhykkeelle, jolla osa hänen seurakunnastaan sijaitsi.
Kirkon johto pitää häntä kuitenkin esimerkillisenä kirkkoherrana. Hänestä tulee Expositorio Canonicali eli kunniakaniikki vuonna 1946, minkä lisäksi hän saa rochetin ja mantellettan vuonna 1957. Samana vuonna hänet nimitetään ensiksi Nowy Żmigród dekanaatin varadekaaniksi, kunnes 1962 hänestä tulee dekaani.
Vuonna 1963 hän aloittaa ”konsiliaariset hyvyyden teot” (Vatikaanin 2. kirkolliskokouksen hengelliseksi tukemiseksi) lähettäen kirjeitä ja vetoomuksia seurakuntalaisilleen uskonnollisen ja moraalisen epäjärjestyksen tilanteessa, kehottaen ja kannustaen heitä kristillisen elämän vakauteen. Kommunistiset viranomaiset vastaavat tällaiseen toimintaan vakavasti ja syyttävät häntä uskovien pakottamisesta uskonnon harjoittamiseen ja uskonnollisiin riitteihin. Marraskuun 25. päivänä 1963 häntä kuulustellaan Voivodaton syyttäjän toimistossa Rzeszówissa, hänet pidätettään ja siirretään Rzeszówin linnan vankilaan. Joulukuun 16. ja 17. päivänä 1963 pidetään oikeudenkäynti Voivodaton tuomioistuimessa Rzeszówissa, jossa hänet tuomitaan kahdeksi vuodeksi ja kuudeksi kuukaudeksi vankeuteen. Tutkinta, syyte ja tuomio perustuvat 5. elokuuta 1949 annettuun Lakiin omantunnon- ja uskonnonvapaudesta, joka oli yksinkertaisesti kommunistihallinnon väline rajoittaa ja poistaa usko ja katolinen kirkko julkisesta ja yksityisestä elämästä Puolassa. Isä Findyszin mainetta tahrataan julkisesti, häntä herjataan ja hänet tuomitaan lehdistössä ilmestyvillä kirjoituksilla. Rzeszówin linnassa häntä kohdellaan huonosti ja nöyryytetään fyysisesti, psyykkisesti ja hengellisesti, kunnes 25. tammikuuta 1964 hänet siirrettään Montelupichin kadun vankilaan Krakovaan.
Vähän ennen pidätystään (syyskuussa 1963) hän oli läpikäynyt vaikean leikkauksen, jossa häneltä oli poistettu kilpirauhanen, ja hänen terveydentilansa pysyy epävarmana komplikaatioiden uhan takia. Hän on toipilaana, mutta edelleen hoidossa lääkärien valvonnassa odottamassa toista leikkausta, joka on suunniteltu saman vuoden joulukuuksi ruokatorvessa sijaitsevan syöpäpesäkkeen poistamiseksi. Esitutkinta, oikeusprosessi ja vankilaolojen koettelemukset vaikuttavat epäilemättä isä Findyszin sairauden kehitykseen niin, että hänet joudutaan siirtämään vankilan sairaalaan. Hänen sairautensa ei osoita parantumisen merkkejä hoidon ja erikoislääkärien puuttumisen takia, mutta ennen muuta siksi, ettei hänelle sallita leikkausta syöpäpesäkkeen poistamiseksi. Käytännössä hänet tuomitaan hitaaseen kuolemaan. Sairaus etenee jatkuvasti, kuten Rzeszówin ja Krakovan vankiloiden sairaaloissa tehnyt lääketieteelliset tutkimukset osoittavat.
Vankilatuomion alusta alkaen asianajaja ja Przemyślin hiippakunnan kuuria vetoavat Rzeszówin syyttäjään ja tuomioistuimeen pyytäen pidätyksen keskeyttämisestä hauraan terveyden takia, joka voi johtaa kuolemaan, mutta pyynnöt torjutaan monta kertaa, kunnes ainoastaan helmikuun lopulla 1964 Varsovan korkein tuomioistuin suostuu niihin.
Vakavasti sairaana hän palaa 29. helmikuuta 1964 Nowy Żmigródiin. Hän pysyy pappilassa kärsivällisenä ja alistuen Jumalan tahtoon, kantaen sairauden ja uupumuksen tuskat. Huhtikuussa hänet otetaan hoitoon Wrocławin erikoissairaalaan. Tutkimukset, sairaalan huomiot ja lisätutkimukset paljastavat, että syöpä on saavuttanut sellaisen tilan, joka ei mahdollista enää leikkausta. Sairastuneena keuhkolaajentumaan ja voimakkaaseen anemiaan, joka on aiheuttava kuoleman, hän palaa kotiin.
Elokuun 21. päivän aamuna 1964, vastaanotettuaan pyhät sakramentit, hän kuolee Nowy Żmigródin pappilassa ja 24. elokuuta hänet haudataan saman kaupungin seurakunnan hautausmaalle. Hautajaiset pidetään mons. Stanisław Jakielin, Przemyślin hiippakunnan apulaispiispan johdolla, ja niihin osallistuu 130 pappia ja lukuisia uskovia.
Kesäkuun 27. päivänä 2000 Rzeszówin piispa, mons. Kazimierz Górny, aloittaa lukuisien uskovien pyynnöstä hiippakunnalliset tutkimukset isä Władysław Findyszin autuaaksi julistamista varten.
Autuaaksi julistamisen prosessin Rooman vaiheen aikana Pyhien julistamisen kongregaation on tunnustanut, että isä Władysław Findysz pidätettiin ja tuomittiin kommunistihallinnon toimesta evankeliumin julistamisen takia, ja että hänen vangitsemisensa yhdessä fyysisten ja hengellisten kärsimysten kanssa aiheuttivat hänen kuolemansa, minkä vuoksi häntä täytyy pitää marttyyrina uskon tähden. Tämä päätös on esitetty Pyhälle isälle, joka on sen hyväksynyt. Joulukuun 20. päivänä 2004, Hänen Pyhyytensä Johannes Paavali II:n läsnä ollessa, on hyväksytty dekreetti, joka tunnustaa isä Władysław Findyszin marttyyrikuoleman.
Apostolinen kirje, jolla hänen pyhyytensä paavi Benedictus XVI on liittänyt hänet autuaiden joukkoon, julkistettiin juhlallisesti 19. kesäkuuta 2005 Varsovassa, kansallisen eukaristisen kongressin päätöstilaisuuksien yhteydessä.
Tämä on ensimmäinen jo päättynyt autuaaksijulistamisprosessi, joka liittyy sellaiseen Jumalan palvelijaan, joka on ollut Puolan kommunistihallinnon uhri. Lisäksi tämä on ensimmäinen autuaaksijulistamisprosessi, joka on aloitettu Rzeszówin hiippakunnassa.

tłum: ks. Tuomo Tapio Vimpari

www.findysz.org

BEATO LADISLAO FINDYSZ

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

BEATO LADISLAO FINDYSZ
SACERDOTE Y MÁRTIR

LADISLAO FINDYSZ nace en Krościenko Niżne cerca de Krosno (Polonia) el 13 de diciembre de 1907 de Estanislao Findysz y Apolonia Rachwal, campesinos de antigua tradición católica. Al día siguiente, 14 de diciembre de 1907, nace a la vida de Gracia en la Iglesia parroquial de la Stma. Trinidad en Krosno.
En el año 1919 termina la Escuela Primaria, bajo la dirección de las Hermanas Felicianas (CSSF) en Krościenko Niżne e inicia los estudios de Secundaria en el Liceo Estatal. En el otoño de 1927 llega a Przemyśl, ingresa en el Seminario Mayor. Su formación sacerdotal tiene lugar bajo la guía del Rector, el Beato Juan Balicki. Como culminación de la misma recibe la ordenación sacerdotal el 19 el junio de 1932. Asume el encargo de vicario parroquial en las Parroquias de Borysław, Drohobycz, Strzyżow y Jasło. Seguidamente el 8 de julio de 1941, recibe el nombramiento de administrador de la Parroquia de los Santos Apóstoles Pedro y Pablo en Nowy Żmigród, siendo nombrado, al año siguiente, párroco de la misma, el 13 de agosto de 1942.
Entre el asiduo trabajo pastoral y las experiencias dolorosas de la guerra, han pasado para D. Ladislao tres años de vida pastoral en Nowy Żmigród. El 3 de octubre de 1944, como todos los habitantes, es expulsado por los alemanes. A su regreso, el 23 de enero de 1945, se dedica a reorganizar la parroquia.
Después de la guerra, bajo el gobierno comunista, son tiempos difíciles para su labor. Continua con la tarea de renovación moral y religiosa de la parroquia, se esfuerza por proteger a los fieles, sobre todo a los jóvenes, del programado e intensivo proceso de adoctrinamiento ateísta impulsado por el comunismo. Ayuda a todos los habitantes de la parroquia, incluso de forma material, independientemente de su nacionalidad o confesión religiosa. Además salva a numerosas familias de Łemki (Grecocatólicos) severamente perseguidos por la autoridad comunista que los amenazaba con expulsarlos sin piedad de sus casas.
El trabajo pastoral del Rvdo. Findysz se va haciendo muy incómodo para las autoridades comunistas. Hasta el año 1946, es vigilado por los servicios secretos. En 1952 las autoridades académicas lo suspenden del ejercicio de la enseñanza de la catequesis en la escuela. Además no se le permite trabajar en todo el territorio de su parroquia porque las autoridades del distrito rechazan, por dos veces (en 1952 y en 1954), su petición del permiso de residencia en la zona fronteriza, donde se encontraba una parte de la parroquia.
Por parte de la autoridad eclesiástica es considerado un párroco de gran celo apostólico, recibe los honores del Expositorio Canonicali (1946), el Roquete y el Manteo (1957), año en el cual es nombrado Vice-Arcipreste del Arciprestazgo de Nowy Żmigród, siendo posteriormente, en 1962, Arcipreste del mismo.
En 1963 inicia la actividad pastoral de las “obras conciliares de bondad” (para el mantenimiento espiritual del Concilio Vaticano II), envía cartas a los feligreses en situación religiosa y moral irregular animándoles vivamente a poner sus vidas nuevamente en orden. Las autoridades comunistas reaccionan a esta acción con gran severidad y lo acusan de obligar a los fieles a prácticas y ritos religiosos. El 25 de noviembre de 1963, interrogado por el fiscal de Voivodato en Rzeszów, es arrestado y conducido a la cárcel en el Castillo de Rzeszów. Durante los días del 16 y 17 de diciembre de 1963 se desarrolla el proceso donde es condenado a dos años y seis meses de reclusión. El motivo de la investigación, acusación y condena se fundaba en el Decreto de tutela de la libertad de conciencia y de confesión del 5 de agosto de 1949 que, en manos de las autoridades comunistas, era un mero instrumento para la limitación y eliminación de la fe y de la Iglesia católica de la vida pública y privada de Polonia. Además es públicamente desacreditado, calumniado y condenado a través de publicaciones falsas en la prensa. En la cárcel del Castillo de Rzeszów es sometido a malos tratos y humillaciones físicas, psíquicas y espirituales. El 25 de enero de 1964 es trasladado a la Cárcel Central en la calle Montelupich de Cracovia.
Poco antes de ser arrestado (en septiembre de 1963), mediante una peligrosa operación, le habían extirpado el tiroides, quedando en un estado delicado de salud por el riesgo de complicaciones. Convaleciente, queda bajo observación médica a la espera de una segunda intervención, prevista para diciembre del mismo año, para extraerle un carcinoma en el esófago. La investigación, el proceso y las pruebas en la cárcel colaboran, sin duda, al desarrollo de la enfermedad, teniendo que ser ingresado en el hospital de la cárcel. Debido a la falta de cuidados y médicos especialistas y, sobre todo, al haberle impedido ser intervenido quirúrgicamente del carcinoma, su salud empeora notablemente, en pocas palabras, es condenado a una muerte lenta. La enfermedad, como certifican los exámenes médicos hechos en los hospitales de las cárceles de Rzeszów y de Cracovia, avanza continuamente.
Desde el inicio de su condena a prisión, el abogado y la Curia Episcopal de Przemyśl recurrieron a la fiscalía y al tribunal de Rzeszów solicitando la suspensión del arresto por el estado precario de salud que amenazaba de muerte al Siervo de Dios. Las peticiones tantas veces denegadas, serán, sin embargo, aceptadas tan solo a finales de febrero de 1964 por parte del Tribunal Supremo de Varsovia.
Debido a las graves condiciones de salud en que se encontraba, el 29 de febrero de 1964 regresa desde la cárcel a Nowy Żmigród. Con gran paciencia y sumisión a la voluntad de Dios, soportando los sufrimientos de la enfermedad y el agotamiento, permanece en la casa parroquial. En abril es ingresado en el hospital especializado de Wrocław. A pesar de los cuidados, los exámenes clínicos confirman el diagnóstico del carcinoma entre el esófago y el estómago. Las investigaciones, las observaciones del hospital y los exámenes complementarios confirman que éste se encuentra en un estado que impide la intervención quirúrgica. A causa de un enfisema pulmonar recae en una fuerte anemia que lo destinaba a la muerte, el Rvdo. Findysz regresa a su casa.
La mañana del 21 de agosto de 1964, después de haber recibido los Sacramentos, muere en la casa parroquial de Nowy Żmigród, siendo enterrado en el cementerio parroquial de la misma el 24 de agosto. La misa exequial fue presidida por Monseñor Estanislao Jakiel, Obispo Auxiliar de la Diócesis de Przemyśl, con la participación de 130 sacerdotes y numerosos fieles.
El 27 de junio de 2000, el Obispo di Rzeszów, Mons. Kazimierz Górny, tras numerosas peticiones por parte de los fieles, abre el proceso diocesano para la Beatificación del Rvdo. Ladislao Findysz.
Durante la etapa romana de la causa de beatificación, la Congregación de la Causa de los Santos reconoce que el Rvdo. Ladislao Findysz fue arrestado y condenado por las autoridades del régimen comunista por anunciar el Evangelio. Su encarcelamiento así como los sufrimientos físicos y espirituales soportados causaron su muerte, lo que permite reconocerlo como mártir de la fe. Esta decisión fue presentada y aprobada por el Santo Padre, en presencia del cual, el 20 de diciembre de 2004, se promulga el decreto sobre el martirio del Rvdo. Ladislao Findysz. La Carta Apostólica con la que su Santidad Benedicto XVI lo ha inscrito en el registro de los Beatos ha sido solemnemente publicada el 19 de Junio de 2005 en Varsovia con ocasión de la clausura del Congreso Eucarístico Nacional.
Esta es la primera causa de beatificación, ya concluida, presentada por el martirio de un Siervo de Dios que fue víctima del régimen comunista en Polonia. Además, es la primera causa de beatificación instruida por la Diócesis de Rzeszów.

tłum:ks. Miguel Angel Montero Jordi, ks. Eloy Alberto Santiago Santiago

www.findysz.org

BIENHEUREUX LADISLAS FINDYSZ

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

BIENHEUREUX LADISLAS FINDYSZ
PRETRE ET MARTYRE
LADISLAS FINDYSZ, fils de Stanislas Findysz et de Apolline Rachwał, paysans de vieille tradition catholique, naît à Krościenko Niżne près de Krosno en Pologne le 13 décembre 1907. Le lendemain, 14 décembre 1907, il naît à la vie de la Grâce en l’église de la Sainte Trinité de Krosno.
En 1919 il termine l’école élémentaire tenue par les Sœurs féliciennes (CSSF) à Krościenko Niżne puis entre au lycée d’Etat. A l’automne 1927, il gagne Przemyśl, entre au Grand Séminaire et initie le cursus d’études de philosophie et de théologie. Sa formation au sacerdoce s’effectue sous la direction du Recteur, le bienheureux abbé Jean Balicki. Son ordination sacerdotale, reçue le 19 juin 1932 est comme le couronnement de cette période de formation. Nommé d’abord vicaire dans les paroisses successives de Borysław, de Drohobycz, de Strzyżów puis de Jasło, il devient, le 8 juillet 1941, administrateur de la paroisse des Saints Apôtres Pierre et Paul de Nowy Żmigród. Après un an, il est nommé curé de cette même paroisse le 13 août 1942.
Partagé entre un travail pastoral assidu et les douloureuses expériences de ce temps de guerre, l’abbé Ladislas connaît alors trois années d’intense vie pastorale à Nowy Żmigród. Le 3 octobre 1944, tout comme l’ensemble des habitants, il est expulsé par les Allemands. A son retour, le 23 janvier 1945, il se consacre à la réorganisation de sa paroisse.
Dans l’après-guerre, sous le régime communiste, son activité pastorale est rendue difficile. L’abbé Findysz poursuit l’œuvre de régénérescence spirituelle et morale de sa paroisse et s’emploie à protéger les fidèles, en particuliers les jeunes, de l’athéisme communiste massivement et systématiquement professé; il vient aussi en aide, au besoin matériellement, à tous les habitants de la paroisse, indépendamment de leur nationalité ou de leur confession; il secourt de nombreuses familles d’origine Łemki (des gréco catholiques) sévèrement persécutées par les autorités communistes et menacées d’être expulsées sans ménagement de leurs lieux de résidence.
Le travail pastoral de l’abbé Findysz s’avère des plus gênants pour les autorités communistes. A partir de 1946, il est surveillé par les services secrets. En 1952, les autorités académiques lui interdisent d’enseigner le catéchisme au lycée. Il ne peut non plus se consacrer à l’ensemble du territoire de sa paroisse puisque les Autorités du secteur repoussent par deux fois au moins (en 1952 et 1954) sa demande de permis de séjour dans la zone frontalière où est située une fraction de sa paroisse.
Quant à elles, les Autorités ecclésiastiques le considèrent comme un curé plein de zèle: il est honoré de l’Expositorio Canonicali en 1946, du Rochet et de la Mantelleta en 1957, année où il est nommé vice doyen et enfin, en 1962, doyen du Doyenné de Nowy Żmigród .
En 1963 débute pour lui l’activité pastorale liée aux «œuvres conciliaires de bonté» (pour la promotion spirituelle du Concile Vatican II). Par l’envoi de lettres pressantes à ceux de ses paroissiens menant une vie religieuse et morale désordonnée, il les exhorte et les encourage à revenir à la vie chrétienne. Les Autorités communistes répondent à cette démarche par une grande sévérité et l’accusent de contraindre les fidèles à pratiquer et à assister aux rites religieux. Interrogé par la Procure de la Voïvodie à Rzeszów le 25 novembre 1963, il est arrêté et conduit à la prison du Château de Rzeszów. Son procès se déroule les 16 et 17 décembre 1963 devant le tribunal de la Voïvodie à Rzeszów au terme duquel est prononcé le verdict le condamnant à deux ans et six mois de réclusion. La motivation de l’enquête, de l’inculpation et de la condamnation était fondée sur le Décret relatif à la protection de la liberté de conscience et de religion du 5 août 1949, en réalité un simple instrument dans les mains des autorités communistes pour limiter et éliminer la foi et l’Eglise catholique de la vie publique et privée en Pologne. L’abbé Findysz fut aussi publiquement discrédité, calomnié et condamné au travers de campagnes de presse. Il est incarcéré dans la même prison du Château de Rzeszów où il est soumis à des mauvais traitements et des humiliations physiques, psychiques et spirituelles. Puis il est transféré à la Prison Centrale, rue Montelupich à Cracovie, le 25 janvier 1964.
Peu avant d’être arrêté (en septembre 1963), l’abbé Findysz, subit une lourde intervention chirurgicale pour l’ablation de la glande tyroïde. Son état de santé demeure incertain en raison de possibles complications. Il passe sa convalescence sous traitement et sous surveillance médicale dans l’attente d’une seconde intervention, prévue pour le mois de décembre de la même année, dans le but, cette fois, de résorber une tumeur de l’œsophage. Sans aucun doute, l’enquête, le procès et les épreuves de l’incarcération influent sur le développement de la maladie de l’abbé Findysz qui doit être admis à l’hôpital de la prison. Sa santé ne présente pourtant aucun signe substantiel d’amélioration par manque de traitements et de médecins spécialistes mais surtout en raison de l’impossibilité de pratiquer l’intervention chirurgicale. Concrètement, il est condamné à une mort à petit feu. La maladie progresse de manière continue comme l’attestent les examens pratiqués dans les différents hôpitaux des prisons de Rzeszów et de Cracovie.
Dès l’annonce de sa condamnation à la détention carcérale, tant son avocat que la Curie épiscopale de Przemyśl présentent des recours devant la procure et le tribunal de Rzeszów afin de suspendre l’application de la sentence en raison de la santé précaire du l’abbé Findysz dont la vie est directement menacée. Ces requêtes, plusieurs fois rejetées, ne seront accueillies qu’ à la fin du mois de février 1964 par le Tribunal Suprême de Varsovie.
Etant donné la gravité de son état, l’abbé Ladislas est conduit de la prison jusqu’à Nowy Żmigród le 29 février 1964. Il vit au presbytère avec grande patience et soumission à la volonté de Dieu, supportant les affres de la maladie et de l’épuisement. Il est admis en avril à l’hôpital spécialisé de Wrocław. Les investigations, les observations faites à l’hôpital et les examens complémentaires confirment qu’en raison de son stade avancé, la tumeur ne saurait faire l’objet d’aucune intervention chirurgicale. Affaibli par de l’emphysème pulmonaire qui entraîne une rechute caractérisée par une forte anémie qui devait le conduire vers la mort, l’abbé Findysz rentre chez lui.
Au matin du 21 août 1964, après avoir reçu les derniers Sacrements, il décède au presbytère de Nowy Żmigród et est enterré le 24 août dans le cimetière paroissial de cette même localité. Ses obsèques sont présidées par Monseigneur Stanislas Jakiel, Evêque auxiliaire du diocèse de Przemyśl, avec le concours de 130 prêtres et de nombreux fidèles.
Le 27 juin 2000, l’Evêque de Rzeszów, Monseigneur Kazimierz Górny, suite aux nombreuses pétitions des fidèles, ouvre l’enquête canonique en vue de la béatification du Ladislas Findysz.
Durant l’étape romaine de la cause de béatification, la Congrégation pour la Cause des Saints a reconnu que l’abbé Ladislas Findysz, a été arrêté et condamné par les autorités communistes en raison de l’annonce de l’Evangile et que son incarcération comme les souffrances physiques et spirituelles qui lui furent infligées ont causé sa mort. Pour toutes ces raisons, il convenait de reconnaître l’abbé Findysz martyre de la foi. Cette motion fut présentée au Saint Père qui a bien voulu l’approuver. Le 20 décembre 2004, en présence de Sa Sainteté Jean Paul II, le décret reconnaissant l’abbé Ladislas Findysz martyre de la foi a été promulgué. La Lettre Apostolique par laquelle Sa Sainteté le Pape Benoît XVI l’a inscrit dans la liste des Bienheureux e été solennellement publiée le 19 juin 2005 à Varsovie à l’occasion de la conclusion du Congrès Eucharistique National.
Cette cause de béatification, désormais conclue, est la première relative au martyre d’un Serviteur de Dieu, victime du régime communiste en Pologne. En outre, il s’agit de la première cause de béatification instruite par le diocèse de Rzeszów.

tłum: ks. Fabrice Rivet

www.findysz.org

BIENHEUREUX LADISLAS FINDYSZ

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

LADISLAO FINDYSZ nasce a Krościenko Niżne presso Krosno (Polonia) il 13 dicembre 1907 da Stanislao Findysz e Apollonia Rachwał, contadini di antica tradizione cattolica. L’indomani, 14 dicembre 1907 nasce alla vita di Grazia nella chiesa parrocchiale della SS.ma Trinità a Krosno.
Nell’anno 1919 termina la scuola elementare, gestita dalle Suore Feliciane (CSSF) a Krościenko Niżne e inizia gli studi presso il Ginnasio Statale. Nell’autunno del 1927 giunge a Przemyśl, entra nel Seminario Maggiore. La formazione al sacerdozio avviene sotto la guida del rettore il beato sac. Giovanni Balicki. A coronamento di questo periodo formativo l’ordinazione sacerdotale ricevuta il 19 giugno 1932. Intraprende la funzione di vicario nelle parrocchie di Borysław, Drohobycz, Strzyżów e Jasło. In seguito, l’8 luglio 1941, riceve la nomina di amministratore della parrocchia dei SS. Apostoli Pietro e Paolo a Nowy Żmigród. Dopo un anno, il 13 agosto 1942, viene nominato parroco della suddetta parrocchia.
Fra l’assiduo lavoro pastorale e le esperienze dolorose della guerra sono passati per il Rev. Findysz tre anni di vita pastorale a Nowy Żmigród. Il 3 ottobre 1944, come tutti gli abitanti, viene espulso dai tedeschi. Al suo ritorno, il 23 gennaio 1945, si dedica a riorganizzare la parrocchia.
Dopo la guerra il suo servizio si svolge in tempi duri sotto il governo comunista. Il Rev. Findysz continua l’opera di rinnovamento morale e religioso della parrocchia, si prodiga per preservare i fedeli, soprattutto giovani, dalla programmata ed intensiva ateizzazione comunista; aiuta, anche materialmente, tutti gli abitanti della parrocchia, indipendentemente dalla loro nazionalità o confessione; salva numerose famiglie di Łemki (grecocattolici), severamente perseguitati dalle autorità comuniste, minacciati d’essere espulsi senza pietà dai loro luoghi di residenza.
Il lavoro pastorale del Rev. Findysz è molto scomodo per le autorità comuniste. Fin dal 1946 è sorvegliato dai servizi segreti. Nel 1952 l’autorità scolastica lo sospende dall’esercizio dell'insegnamento della catechesi nel Liceo. Non può agire nel territorio dell’intera parrocchia perché l’autorità del distretto, per ben due volte (nel 1952 e nel 1954) respinge la sua richiesta di permesso di soggiorno nella zona di confine, dove si trovava una parte della parrocchia.
Da parte dell’autorità ecclesiastica è ritenuto un parroco zelante: riceve le onorificenze dell’Expositorio Canonicali nel 1946, del Rocchetto e della Mantelletta nel 1957, anno in cui viene nominato vicedecano e, nel 1962, decano del Decanato di Nowy Żmigród.
Nel 1963 inizia l'attività pastorale di “opere conciliari di bontà” (il sostegno spirituale del Concilio Vaticano II), spedisce lettere-appelli ai parrocchiani in situazione religiosa e morale irregolare esortandoli e incoraggiandoli a rimettere in ordine la loro vita cristiana. Le autorità comuniste reagiscono a questa azione con grande severità e lo accusano di costringere i fedeli a pratiche e riti religiosi. Il 25 novembre 1963, interrogato della Procura di Voivodato a Rzeszów, viene arrestato e condotto nel carcere del Castello di Rzeszów. Nei giorni 16-17 dicembre 1963 si svolge il processo presso il tribunale di Voivodato a Rzeszów e viene pronunciato il verdetto di condanna a due anni e sei mesi di reclusione. Il motivo dell’indagine, dell’accusa e della condanna era basato sul Decreto di tutela della libertà di coscienza e di confessione del 5 agosto 1949 che, semplicemente, era uno strumento nelle mani delle autorità comuniste per la limitazione e l’eliminazione della fede e della Chiesa cattolica dalla vita pubblica e privata in Polonia. Il Rev. Findysz venne anche pubblicamente discreditato, calunniato e condannato tramite pubblicazioni montate sulla stampa. Nel carcere del Castello di Rzeszów viene sottoposto a maltrattamenti e umiliazioni fisiche, psichiche e spirituali e, il 25 gennaio 1964, viene trasferito nel carcere in Via Montelupich a Cracovia.
Poco prima di essere arrestato (settembre 1963), aveva subito una pericolosa operazione, l’asportazione della tiroide, e lo stato della sua salute rimaneva incerto per la minaccia di complicazioni. Convalescente, rimane ancora sotto cura, seguito dai medici, in attesa di un secondo intervento, previsto nel dicembre dello stesso anno, per l’asportazione di un carcinoma all’esofago. L’indagine, il processo e le prove del carcere esercitano, senza dubbio, un grande influsso sullo sviluppo della malattia di Rev. Findysz che, deve essere ricoverato nell’ospedale della prigione. La sua salute non presenta sostanziale miglioramento per mancanza di cure e medici specialisti e soprattutto per l’impedimento dell’intervento chirurgico sul carcinoma; in pratica è condannato ad una morte lenta. La malattia progredisce continuamente, come attestano gli esami medici fatti negli ospedali delle carceri di Rzeszów e di Cracovia.
Fin dall’inizio della sua condanna al carcere l’avvocato e la Curia Vescovile di Przemyśl fanno ricorso alla procura e al tribunale di Rzeszów, chiedendo la sospensione dell’arresto a causa della precaria salute che minaccia la morte, ma le richieste respinte più volte, saranno accolte solo a fine del febbraio 1964 da parte del Tribunale Supremo di Varsavia.
Date le sue ormai gravissime condizioni di salute, il 29 febbraio 1964 dal carcere ritorna a Nowy Żmigród. Rimane nella canonica con grande pazienza e sottomissione alla volontà di Dio, sopportando le sofferenze della malattia e dell’esaurimento. In aprile viene ricoverato nell’ospedale specialistico di Breslavia. Le ricerche, le osservazioni dell’ospedale e gli esami complementari confermano che il carcinoma, per lo stadio raggiunto, non permette l’operazione chirurgica. A seguito dell’enfisema polmonare, e della ricaduta in una forte anemia che lo destinava alla morte, torna a casa.
La mattina del 21 agosto 1964, dopo avere ricevuto i Sacramenti, muore nella canonica di Nowy Żmigród e il 24 agosto viene sepolto nel cimitero parrocchiale della stessa città. Il funerale è presieduto da Mons. Stanislao Jakiel Vescovo Ausiliare della Diocesi di Przemyśl con la partecipazione di 130 sacerdoti e numerosi fedeli.
Il 27 giugno 2000 il Vescovo di Rzeszów Mons. Kazimierz Górny, dietro numerose richieste dei fedeli, inizia l’inchiesta diocesana per la beatificazione di Rev. Ladislao Findysz.
Durante la tappa romana della causa di beatificazione, la Congregazione delle Cause dei Santi ha riconosciuto che il Rev. Ladislao Findysz è stato arrestato e condannato dalle autorità del regime comunista a motivo dell’annuncio del Vangelo, e il suo imprigionamento e le sofferenze fisiche e spirituali subite hanno causato la sua morte, perciò bisogna riconoscerlo martire per la fede. Questa mozione è stata presentata al Santo Padre e da Lui è stata approvata. Il 20 dicembre 2004 alla presenza di Sua Santità Giovanni Paolo II è stato promulgato il decreto sul martirio del Rev. Ladislao Findysz. La Lettera Apostolica con la quale Sua Santità il Papa Benedetto XVI lo ha iscritto all’albo dei Beati è stata solennemente pubblicata il 19 giugno 2005 a Varsavia nel contesto della conclusione del Congresso Eucaristico Nazionale.
Questa è la prima causa di beatificazione, già conclusa, impostata sul martirio di un Servo di Dio che è stato vittima del regime comunista in Polonia. Inoltre questa è la prima causa di beatificazione istruita dalla diocesi di Rzeszów.

tłum: ks. Piotr Tarnawski, ks. Mauro Cionini

www.findysz.org

BL. WŁADYSŁAW FINDYSZ kněz a mučedník

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

BL. WŁADYSŁAW FINDYSZ
kněz a mučedník

Władysław Findysz se narodil 13. prosince 1907 Krościenku Niżnym u Krosna na Podkarpaciu. Po ukončení základní školy vedené v rodném městě sestrami feliciánkami pokračoval ve výuce na gymnázium M. Koperníka v Krośnie. Maturitu složil v roce 1927 a následně vstoupil do Biskupského semináře v Przemyślu za působení rektora patera Jana Balickiego, později svatořečeného v roce 2002. Kněžské svěcení přijal 19. června roku 1932. Pracoval jako farní vikář v Borysławiu, Drohobyczu, Strzyżowie a Jaśle. W roce 1941 se stal administrátorem a v srpnu 1942 farářem farnosti sv. Apoštolů Petra a Pavla v Novém Żmigrodzie u Jasła ( v té době přemýská diecéze).

Během 2. světové války nejenom že obětavě a horlivě plnil své pastorační povinnosti, ale také organizoval materiální pomoc potřebným a psal dopisy farníkům, kteří byli odvezeni na nucené práce do Třetí Říše. V roce 1944 prošla okolím města Jaslo fronta. Nový Żmigród, stejně jako ostatní přilehlé obce, byl téměř úplně zničen a obyvatelé násilně vystěhováni. Mezi nimi byl farář Findysz, který se do farnosti vrátil v lednu 1945. Po návratu začal organizovat humanitární pomoc postiženým, opravu města a také katolické pohřby pro oběti války. Pomoc poskytoval všem, bez ohledu na státní příslušnost nebo vyznání, díky čemuž spoustu rodin uchránil násilnému vystěhování v rámci tzv. akce „Visla“.
Jeho horlivá pastorační činnost směřovala k obnově nejenom materiální, ale přede vším duchovní: k obnově víry, náboženských praktik, mravního a svátostného života. Odpovědí komunistické moci už od roku 1946 bylo soustavné sledovaní P. Findysze polskou Statní bezpečností. V roce 1952 byl mu odebrán souhlas k výuce náboženství v místním lyceu. Okresním úřadem v Jaśle mu nebylo vydáno povolení k pobytu v pohraničním pásmu, co praktický znemožnilo pastorační činnost v časti mu svěřené farnosti.
Během II. Vatikánského koncilu se P. Findysz aktivně zapojil do činností tak zvaného „Koncilového skutku dobroty”, iniciativy Polské biskupské konference, podporující prohloubení víry a duchovní pomoc koncilovému dílu. V té době 56-letý żmigrodský farář pociťoval velké zdravotní problémy. V září 1963 r. během operace byla mu odňata štítná žláza, čekala ho pak v prosinci téhož roku operace rakoviny hltanu. V době rekonvalescence se P. Findysz vrátil do Nového Żmigrodu, kde se i nadále věnoval dílu duchovní obnovy farnosti. Svým farníkům napsal více jak sto dopisů – výzev k obnově náboženského života. Nabádal v nich k návštěvě bohoslužeb, k účasti na svátostném živote, k ukončení rodinných a sousedských sporů a k střízlivosti. Dopisy byly také adresované lidem, žijícím bez svátosti manželství, kterým p. Findysz připomínal nutnost smíření s Bohem a s církvi, a také nabízel pomoc v uzavření svátostného svazku. Někteří z oslovených se cítili dotčení a stěžovali si u komunistických úřadu na to, že jedněm farníkům jsou svátosti odpírány, jiní naopak jsou prý ke svátostem farářem nucení. V důsledku těchto stížností byl p. Findysz dne 25. listopadu 1963 r. v Rzeszově vyslýchán a vzat do vazby, jeho byt byl prohledán. Státní bezpečností. Následně se ve dnech 16.-17. prosince téhož roku u Krajského soudu v Rzeszově konal s p. Findyszem proces. Bylo mu kladeno za vinu přinucování k náboženským praktikám, čímž se prý provinil proti čl. 3. Dekretu na ochranu svobody svědomí a vyznání ze dne 5. srpna 1949 r. Farář z Nového Żmigrodu byl potrestán dvěma a půl lety vezení. Popis soudního ličení přinesl celostátní tisk, který bezostyšně očerňoval odsouzeného kněze.
První dva měsíce trestu odbyl p. Findysz v Rzeszove, v lednu 1964 r. byl převezen do krakovského vězení Montelupich. Na záchranu uvězněného kněze, který nutně potřeboval lékařskou péčí, intervenoval jeho obhájce a církevní představení dicéze Przemyśl. Prokuratura a soudy však cíleně protahovaly odvolávací řízení a nedovolily Findyszowi podstoupit už dříve naplánovanou operaci rakoviny. V důsledku fyzického a psychického strádání se zdravotní stav p. Findysze rapidně zhoršil. Krajně vyčerpán byl dne 29. února 1964 r. podmínečně prošustěn z vězení a vrátil se do Nového Żmigrodu, kde dne 21. srpna zemřel. Pohřeb tohoto mučedníka víry, za kterého byl hned od začátku p. Findysz považován, se stal velkou veřejnou manifestací katolické víry a odporu vůči komunistické moci. Jeho hrob byl ozdoben motivem Ježíše Dobrého Pastýře, připraveného dát život za své ovce.
Na žádost věrných, kněží a místních institucí, rzeszovský biskup Kazimierz Górny započal dne 27. června 2000 r. proces blahořečení p. Władysława Findysze na diecézní úrovni. Dne 20. prosince 2004 r. Kongregace pro svatořečení, na pokyn Svateho Otce Jana Pavla II, vydala dekret stvrzující mučednictví Sluhy Božího: „P. Władysław Findysz, posilněn Boží milostí, statečně nesl četná pronásledování a utrpení. Byl si vědom hrozícího mu nebezpečí, avšak dostál svým kněžským povinnostem a nešetřil sil pro duchovní dobro jemu svěřených věrných. S velkou statečností snášel pronásledování komunistickou mocí, a utrpení, které mu přineslo vězení, mu provodila smrt. Následujíc příkladu Božského Spasitele odpustil svým pronásledovatelům a modlil se za jejích obrácení.” (fragment dekretu). Bylo konstatovano, že P. Findysz zemřel z důvodu utrpení zadanych mu ve vězení in odium fidei, tzn. motivovaných nenávistí k víře, byl také potvrzeno jeho mučednictví. Apoštolský list, kterým ho blahořečil Jeho svátost papež Benedikt XVI., byl slavnostně vyhlášen ve Varšavě jako mučedník dne 19. června 2005 u příležitosti ukončení Národního eucharistického kongresu.
Blahořečení p.Władysława Findysze je prvním ukončeným beatifikačním procesem vedeným v ustanovené v roce1992 r. rzeszovské diecézi. P. Findysz je prvním oficiálne potvrzeným Církvi mučedníkem komunismu v Polsku.

tłum: Ks. Michał Bator

www.findysz.org

BLAŽENI LADISLAV FINDYSZ SVEĆENIK I MUČENIK

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

BLAŽENI LADISLAV FINDYSZ
SVEĆENIK I MUČENIK

LADISLAV FINDYSZ rodio se 13. prosinca 1907. u Krościenko Niżne, u blizini Krosnoga (Poljska), u obitelji Stanislava Findysza i Apolonije Rachwał, zemljoradnika čvrsto ukorijenjenih u katoličkoj vjeri. Slijedećega dana, 14. prosinca 1907., kršten je u župnoj crkvi Presvetoga Trojstva u Krosnom.
Godine 1919. završava osnovnu školu u Krościenko Niżne, koju su vodile Sestre Felicijanke (CSSF), te se upisuje u građansku gimnaziju. U jesen 1927. dolazi u Przemyśl te ulazi u Veliko Sjemenište. Formacija prema svećeništvu odvija se pod vodstvom rektora Blaženoga Ivana Balickoga. Zaređen je za svećenika 19. lipnja 1932. Obavlja službu župnoga vikara u Borysławu, Drohobyczu, Strzyżówu i Jasłau. Dana 8. srpnja 1941. imenovan je upraviteljem župe Svetih apostola Petra i Pavla u mjestu Nowy Żmigród. Slijedeće godine, 13 kolovoza 1942., imenovan je župnikom iste župe.
Tri godine pastoralnoga djelovanja u mjestu Nowy Żmigród bile su prožete zauzetim pastoralnim radom, ali i bolnim ratnim iskustvima. Dana 3. listopada 1944. njemačka je vojska prognala svećenika i sve mještane. Po povratku, 23. siječnja 1945., posvećuje se ponovnome oživljavanju župnih aktivnosti.
Nakon rata, u teškim okolnostima komunističke vladavine, obavlja svoju službu. Velečasni Findysz nastavlja djelo moralne i vjerske obnove župe, žrtvuje se kako bi obranio vjernike, osobito mlade, od sustavne i dosljedne komunističke ateizacije; pomaže, također materijalno, sve stanovnike na području župe, ne vodeći računa o njihovoj nacionalnoj ili vjerskoj pripadnosti; spašava brojne grkokatoličke obitelji (»Łemki«), koje su u nemilosrdnome progonu komunističkih vlasti bile protjerivane iz svojih domova.
Pastoralno djelovanje velečasnoga Findysza vrlo je neugodno za komunističke vlasti. Od 1946. prate ga tajne službe. Godine 1952. školske vlasti zabranjuju mu predavanje vjeronauka u gimnaziji. Ne može vršiti svoju djelatnost na cijelome teritoriju župe, budući da mu barem dva puta (1952. i 1954.) okružne vlasti odbijaju zahtjev za boravišnu dozvolu u graničnome području, gdje se bio nalazio jedan dio župe.
Crkvene vlasti smtaraju ga revnim župnikom: prima odličja u skladu s odredbama Expositorio Canonicali: od 1946. može nositi roketu, a od 1957. i kraći plašt. Te je godine imenovan i zamjenikom dekana, a 1962. postaje dekanom dekanta Nowy Żmigród.
Godine 1963. započnje pastoralnu djelatnost »koncilskih djela dobročinstava« (duhovna potpora Drugoga vatikanskog sabora), šalje pisma župljanima koji ne žive u skladu s vjerskim i moralnim načelima, potičući ih i hrabreći ih, da ponovno uspostave red u svome kršćanskom životu. Komunističke vlasti oštro reagiraju na taj oblik pastoralne djelatnosti, optužujući ga da prisiljava vjernike na vjerske čine i obrede. Nakon što ga je ispitalo Tužilaštvo Vojvodstva Rzeszów, 25. studenoga 1963., biva uhićen i odveden u zatvor dvorca Rzeszów. Između 16. i 17. prosinca 1963. odvija se proces na Sudu Vojvodstva Rzeszów, gdje biva osuđen na dvije godine i šest mjeseci zatvora. Istraga, optužba i osuda temeljile su se na Dekretu o skrbi za slobodu savjesti i vjeroispovijesti od 5. kolovoza 1949., koji je, u stvari, bio sredstvo komunističkih vlasti za ograničavanje i iskorijenjivanje vjere i Katoličke crkve iz poljskoga javnog i privatnog života. Velečasni Findysz bio je također javno ocrnjen, oklevetan i unaprijed osuđen u tendencioznim novinskim natpisima. U zatvoru dvorca Rzeszów bio je podvrgnut tjelesnim, duševnim i duhovnim zlostavljanjima i ponižavanjima, a 25. siječnja 1964. prebačen je u Krakov, u zatvor u Ulici Montelupich.
Malo prije nego što je bio uhićen (rujan 1963.), bio je podvrgnut teškome kirurškom zahvatu odstranjenja štitnjače, te je njegovo zdravstveno stanje bilo neizvjesno poradi mogućih komplikacija. Dok se oporavlja od te operacije, ostaje pod liječničkom skrbi, iščekujući zahvat na rakom načetom jednjaku, koji je predviđen za prosinac iste godine. Istraga, proces te zatvorske kušnje ostavljaju, izvan svake sumnje, veliki utjecaj na razvitak bolesti velečasnoga Findysza, koji je morao biti hospitaliziran u zatvorskoj bolnici. Njegovo zdravlje ne pokazuje znakove poboljšanja, poradi nedostatka specijalističke liječničke skrbi i osobito poradi nemogućnosti operacije raka; tako je osuđen na polaganu smrt. Bolest susljedno napreduje, što potvrđuju i medicinske analize, provedene u zatvorskim bolnicama u Rzeszówu i Krakovu.
Od samoga početka izdržavanja zatvorske kazne njegov odvjetnik i Biskupijska kurija u Przemyślu utječu se Tužilaštvu i Sudu u Rzeszówu, tražeći prekid zatvorske kazne poradi slaboga zdravlja koje može uzrokovati smrt, no ti su zahtijevi odbijeni više puta; bit će uvaženi tek krajem veljače 1964. na Vrhovnome sudu u Varšavi.
U izrazito teškome zdravstvenom stanju, 29. veljače 1964., vraća se iz zatvora u Nowy Żmigród. Ostaje u župnoj kući, pun strpljenja i predanja Božjoj volji, podnoseći patnje uzrokovane bolešću i iscrpljenošću. U travnju je primljen u specijalističku bolnicu u Vroclavu. Detaljni medicinski nalazi potvrđuju rak, koji uslijed razvitka bolesti, ne dopušta operaciju. Vraća se kući te poradi proširenja pluća upada u tešku anemiju, koja ga vodi prema smrti.
Ujutro 21. kolovoza 1964., primivši sakramente, umire u župnoj kući u mjestu Nowy Żmigród te je sahranjen 24. kolovoza na župnome groblju. Sprovodne obrede predvodi mons. Stanislav Jakiel, pomoćni biskup biskupije Przemyśl, uz sudjelovanje 130 svećenika i velikoga mnoštva vjernika.
Dana 27. lipnja 2000. biskup iz Rzeszówa, mons. Kazimierz Górny, na zahtjev velikoga mnoštva vjernika, pokreće biskupijski postupak za proglašenje blaženim velečasnoga Ladislava Fidnysza.
Tijekom rimskoga razdoblja odvijanja postupka za proglašenje blaženim, Kongregacija za proglašivanje svetaca prepoznala je da je velečasni Ladislav Fidnysz bio uhićen i optužen od vlasti komunističkoga režima poradi naviještanja evanđelja, te da su pritvor, kao i pretrpljene tjelesne i duhovne patnje uzrokovale smrt. Stoga ga treba prepoznati kao mučenika za vjeru. Taj je prijedlog bio predstavljen Svetome Ocu, koji ga je i odobrio. Dana 20. prosinca 2004., u nazočnosti Njegove Svetosti Ivana Pavla II., proglašen je dekret u mučeništvu velečasnoga Ladislava Findysza. Apostolsko pismo kojim ga je Njegova Svetost Papa Benedikt XVI. upisao u Popis blaženika svečano je objavljeno 19. lipnja 2005. u Varšavi na završetku Nacionalnoga Euharistijskog Kongresa.
To je prvi završeni postupak proglašenja blaženim koji je utemeljen na mučeništvu nekoga sluge Božjega koji je bio žrtvom komunističkoga režima u Poljskoj. Osim toga, to je prvi postupak proglašenja blaženim koji je započet u biskupiji Rzeszów.

tłum: ks. Hrvoje Škrlec

www.findysz.org

BLESSED LADISLAUS FINDYSZ PRIEST AND MARTYR

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

BLESSED LADISLAUS FINDYSZ
PRIEST AND MARTYR

LADISLAUS FINDYSZ was born on 13th December 1907 in Krościenko Niżne, near Krosno (Poland) to Stanislaus Findysz and Apollonia Rachwał, peasants of long-standing Catholic tradition. The following day, 14th December 1907, he was baptised in the parish church of the Holy Trinity in Krosno, and so began for him the life of grace.
In 1919, on concluding his studies in the elementary school, run by the Felician Sisters (CSSF) in Krościenko Niżne, he entered the state-run grammar school. As a young pupil, Ladislaus joined the Marian Solidality. In May 1927 he sat the school leaving exams and joined in a retreat organised for school leavers. In the autumn of that year he moved to Przemyśl and entered the major seminary, beginning studies in philosophy and theology at the Institute there. His preparation for the priesthood was guided by the Rector, Blessed Father John Balicki. The high point of this formative period was priestly ordination, which Monsignor Anatol Nowak, Bishop of Przemyśl, conferred on Ladislaus on 19th June 1932, in his cathedral. After a month’s leave, on 1st August, Father Findysz took up his posting as assistant curate in the parish of Borysław (today in the Ukraine). On 17th September 1935 he was appointed curate in the parish of Drohobycz (also in the Ukraine), and on 1st August 1937 he was transferred to the parish of Strzyżów, again as curate, where on 22nd September 1939, he was appointed as parish administrator. Following this, on 10th October 1940, Ladislaus was appointed as curate in Jasło, and then on 8th July of the following year as administrator of the Parish of SS. Peter and Paul Apostles in Nowy Żmigród. A year later, on 13th August 1942, he became parish priest of this same parish.
Three years as pastor of Nowy Żmigród were marked by unfailing commitment to pastoral work and the painful experiences of the War. On 3rd October 1944, along with the rest of the town’s inhabitants, Father Ladislaus was expelled by the Germans. On his return, on 23rd January 1945, he committed himself to reorganizing the parish.
Father Ladislaus’ service continued after the War through the hard times of the communist regime. Father Findysz continued with the work of moral and religious renewal in the parish, giving his all to protect the faithful – especially the young – from the systematic and intensive atheism imposed by Communism. He also helped the inhabitants of the parish with material aid, regardless of their nationality or denomination. He saved numerous (Greek Catholic) families from Łemki, who were severely persecuted by the communist authorities, and threatened with expulsion from their place of residence without the slightest chance of reprieve. Father Findysz’s pastoral work put the communist authorities ill at ease. From 1946 onwards he was placed under surveillance by the secret services. In 1952 the academic authorities suspended him from teaching the Catechism in the secondary school. He was prevented from continuing his activity throughout the parish because, on two occasions (in 1952 and 1954), the district authorities rejected his request for permission to live within the border area where part of the parish was situated.
As far as the ecclesiastical authorities were concerned Father Ladislaus was considered a zealous parish priest, receiving recognition as an honorary canon in 1946, subsequently being accorded the privilege of the rochet and mantelletta in 1957. In the same year he was appointed as vice-dean of the Nowy Żmigród deanery, being appointed dean in 1962.
In 1963 he began the pastoral activity of the “Conciliar Works of Charity” (a sort of Vatican Council spiritual support). He sent letters of exhortation to parishioners living in irregular religious and moral situations, encouraging them to reorder their Christian lives. The communist authorities reacted very severely to this activity and accused him of forcing the faithful to participate in religious rites and practices. On 25th November 1963, after being interrogated by the Procurator of the Voivodeship of Rzeszów, he was arrested and imprisoned in Rzeszów Castle. From 16th to 17th December 1963 his trial took place in the Voivodeship tribunal in Rzeszów, and he was condemned and given a custodial sentence of two years and six months. The motivation for the investigation, the accusation and the subsequent condemnation of Father Findysz was rooted in the Decree of “Protection of the Freedom of Conscience and Denomination” of 5th August, 1949. This, however, was simply an instrument in the hands of the communist authorities to restrict, and ultimately eliminate, “faith” and the Catholic Church from public and private life in Poland. Father Findysz was also publicly discredited, libelled and condemned through specially edited publications in the press. He was kept in the Rzeszów Castle prison where he suffered from malnutrition as well as being subjected to physical, psychological and spiritual humiliation. On 25th January 1964, he was transferred to the central prison in Montelupich Street in Cracow.
Just before being arrested in September 1963, Father Ladislaus underwent a serious operation in Gorlice hospital to remove his thyroid gland, and the state of his health remained uncertain due to the risk of complications. He convalesced under the care of the medics whilst waiting for a second surgical intervention planned for December of the same year – this time to remove a cancerous growth in the oesophagus. Without doubt, the interrogation, trial and imprisonment had serious implications for the state of Father Findysz’s health and he had to be cared for in the prison hospital. Due to a lack of proper care and the requisite medical expertise his health did not improve, but above all because the planned surgery to remove the cancerous growth of the oesophagus and a blockage of the stomach was postponed. In reality, he was condemned to a slow death. The illness ran its course as indicated in the results of medical examinations undertaken in the prisons of Rzeszów and Cracow. Indeed, the very first clinical examination undertaken by the prison doctor on 9th December 1963 already revealed an abscess in the throat with a suspected tumour of the oesophagus.
From the outset of Father Ladislaus’ condemnation to a custodial sentence, his lawyer, and the diocesan curia of Przemyśl, sought recourse to the Procurator and the Tribunal of Rzeszów, petitioning for the suspension of his arrest on grounds of the precarious state of his health and the risk of death. The requests were refused. They were, however, accepted by the Supreme Court in Warsaw as late as at the end of February 1964.
Given the serious state of his health, Father Ladislaus returned to Nowy Żmigród from prison on 29th February 1964. Manifesting great patience and submission to God’s will, he remained in the presbytery, bearing the sufferings of his illness as well as exhaustion. In April he was admitted to the specialist hospital in Wrocław. In spite of the treatment the clinical tests confirmed the diagnosis of a cancerous growth between the oesophagus and the stomach. Further medical examination confirmed that Father Findysz’s tumour, given its advanced state of growth, was no longer operable. Suffering with his pulmonary emphysema, and a relapse into severe anaemia which meant that death was close at hand, he returned home.
During the summer months he took part in the spiritual retreat for priests in the major seminary of Przemyśl. This was to be his last retreat in preparation for death.
On the morning of 21st August 1964, after having received the Sacraments, he died in the presbytery of Nowy Żmigród, and on 24th August was buried in the parish cemetery. Monsignor Stanislaus Jakiel, the Auxiliary Bishop of the Diocese of Przemyśl, presided at the funeral, together with 130 priests and many faithful.
On 27th June 2000, following numerous requests from the faithful, Monsignor Kazimierz Górny, Bishop of Rzeszów, began the diocesan process for the beatification of the Servant of God Ladislaus Findysz. The acts of the diocesan inquest were sent to the Congregation for the Causes of Saints in Rome on 18th October 2002.
During the Roman stage of the cause for beatification the theological consulters and then the members of the Congregation – Cardinals, Archbishops and Bishops – recognised that the Servant of God, Father Ladislaus Findysz, was arrested and condemned by the authorities of the Communist regime on account of his proclamation of the Gospel. What’s more, his imprisonment and the physical and spiritual suffering he endured were directly responsible for his death. This being the case, it is necessary to recognise Father Findysz as a Martyr for the faith. This proposal was presented to the Holy Father and was duly approved by him. Then on 20th December 2004, in the presence of His Holiness Pope John Paul II, the decree of the Congregation for the Cause of Saints was promulgated, recognising Father Ladislaus Findysz as a Martyr for the faith. The Apostolic Letter, with which His Holiness Pope Benedict XVI inscribed him in the Roll of Blessed, was solemnly published in Warsaw on 19th June 2005 at the conclusion of the National Eucharistic Congress.
This is the first successful cause for beatification based on the martyrdom of a Servant of God who was the victim of the Communist Regime in Poland. What’s more, this is the first cause for beatification in the Diocese of Rzeszów.

tłum: ks. Robert Murphy
www.findysz.org

Blahoslavený Vladislaw Findysz

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

Blahoslavený Vladislaw Findysz (1907-1964) kňaz, mučeník

Władisław Findysz sa narodil 13. decembra 1907 v Krościenku Niżnym pri Krosne na Podkarpatsku. Po skončení Základnej školy v rodnom meste, ktorú viedli sestri feliciánky, pokračoval v štúdiách na Gymnáziu M. Kopernika v Krośnie. Po maturite v roku 1927 vstúpil do Biskupského seminára v meste Przemyśl, a to počas pôsobenia rektora Pátra Jána Balickiego, ktorý bol svätorečený v roku 2002. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1932. Následne pôsobil ako kaplán v Borysławiu, Drohobyczu, Stryżowie a Jaśle. V roku 1941 sa stal administrátorom a v auguste 1942 farárom farnosti Sv. Apoštolov Petra a Pavla v Novom Żmigrodzie u Jasła (v tej dobe przemýská diecéza).

Počas 2. svetovej vojny si nielenže obetavo a horlivo plnil svoje pastoračné povinnosti, ale takisto organizoval materiálnu pomoc pre tých, ktorí to potrebovali, a písal listy farníkom, ktorí boli odvlečení na nútené práce do Tretej ríše.
V roku 1941 prešla okolím mesta Jaślo fronta. Nový Żmigród, takisto ako aj ostatné susedné obce, bol takmer úplne zničený a obyvatelia násilne vysťahovaní. Medzi nimi bola j farár Findysz, ktorý sa do farnosti vrátil v januári 1945. Po návrate začal organizovať humanitárnu pomoc pre postihnutých, opravu mesta a taktiež katolícke pohreby obetiam vojny. Pomoc poskytoval všetkým, bez ohľadu na štátnu príslušnosť alebo vyznanie, vďaka čomu mnoho rodín zachránil pred násilným vysťahovaním v rámci tzv. akcie “Visla”.
Jeho horlivá pastoračná činnosť smerovala nielen k materiálnej obnove, ale predovšetkým k duchovnej: k obnove viery, náboženských praktík, mravného a sviatostného života. Odpoveďou komunistickej moci nato bolo už od roku 1946 sústavné sledovanie p. Findysza Štátnou bezpečnosťou. V roku 1952 mu bol odobraný súhlas na vyučovanie náboženstva v miestnom lýceu. Okresným úradom v Jaśle mu nebolo vydané povolenie k pobytu v pohraničnom pásme, čo prakticky znemožnilo pastoračnú činnosť v časti jemu zverenej farnosti.
Počas II. Vatikánskeho koncilu sa p. Findysz aktívne zapojil do činnosti tzv. „Koncilového skutku dobroty“, iniciatívy Poľskej biskupskej konferencie, ktorý podporoval prehĺbenie viery a duchovnú pomoc koncilovému dielu. V tej dobe 56-ročný żmygrodský farár pociťoval veľké zdravotné problémy. V sepembri roku 1963 mu počas operácie bola vyoperovaná štítna žľaza, pričom ho ešte v tom istom roku v decembri čakala operácia hltana. V dobe rekonvalescencie sa p. Findysz vrátil do Nového Żmigródu, kde sa i naďalej venoval dielu duchovnej obnovy farnosti. Svojim farníkom napísal viac ako sto listov – výziev k obnove náboženského života. Nabádal v nich k návšteve bohoslužieb, k účasti na sviatostnom živote, k ukončeniu rodinných a susedských sporov a k striedmosti. Listy boli takisto adresované ľuďom, ktorí žili bez sviatosti manželstva, ktorým p. Findysz pripomínal nutnosť zmierenia s Bohom a s Cirkvou, a takisto ponúkal pomoc pri uzatvorení sviatostného zväzku. Niektorí z oslovených sa cítili dotknutí a sťažovali sa na komunistických úradoch na to, že jedným sú sviatosti odopierané a druhí sú naopak vraj farárom k sviatostiam nútení. V dôsledku týchto sťažností bol p. Findysz dňa 25. novembra v roku 1963 v Rzeszove vypočúvaný a vzatý do väzby, jeho byt bol prehľadaný Štátnou bezpečnosťou. Následne sa v dňoch 16-17. decembra toho istého roku na Krajskom súde v Rzeszove konal s p. Findyszom proces. Bol obvinený z prinucovania k náboženským praktikám, čím sa vraj previnil proti čl. 3. Dekrétu na ochranu slobody svedomia a vyznania zo dňa 5. augusta 1949. Farár z Nového Żmigródu bol potrestaný väzení v trvaní dva a pol roka. Opis súdneho procesu zverejnila celoštátna tlač, ktorá bez ostychu očierňovala odsúdeného kňaza.
Prvé dva mesiace trestu prežil p. Findysz v Rzeszove, v januári roku 1964 bol prevezený do krakovského väzenia Montelupich. Na záchranu uväzneného kňaza, ktorý nutne potreboval lekársku starostlivosť, intervenoval jeho obhajca a cirkevní predstavení diecézy Przemyśl. Prokuratúra a súdy však zámerne predlžovali odvolávacie konanie a nedovolili Findyszovi podstúpiť už davno naplánovanú operáciu rakoviny. V dôsledku fyzického a psychického týrania sa zdravotný stav p. Findysza rapídne zhoršil. Krajne vyčerpaný bol dňa 29. februára roku 1964 podmienečne prepustený z väzenia a vrátil sa do Nového Żmigródu, kde 21. augusta umrel. Pohreb tohto mučeníka viery, za ktorého bol hneď od začiatku p. Findysz považovaný, sa stal veľkou verejnou manifestáciou katolíckej viery a odporu voči komunistickej moci. Jeho hrob bol ozdobený motívom Ježiša Krista Dobrého pastiera., ktorý je pripravený dať aj život za svoje ovce.
Na žiadosť veriacich, kňazov a miestnych inštitúcií, rzeszovský biskup Kazimierz Górny započal dňa 27. júna roku 2000 proces blahorečenia p. Władisława Findysza na diecéznej úrovni. Dňa 20. decembra roku 2004 Kongregácia pre svätorečenie na pokyn Svätého otca Jána Pavla II. Vydala dekrét potvrdzujúci mučeníctvo sluhu Božieho. Bolo v ňom konštatované, že p. Findysz zomrel z dôvodu utrpenia prežitého vo väzení in odium fidei, tzn. motivovaného nenávisťou k viere, bolo teda potvrdené jeho mučeníctvo. Apoštolským listom, ktorým ho blahorečil Jeho Svätosť pápež Benedikt XVI., bol slávnostne vyhlásený vo Varšave ako mučeník dňa 19. júna 2005 pri príležitosti ukončenia Národného eucharistického kongresu.
Blahorečenie p. Władisława Findysza je prvým ukončeným beatifikačným procesom vedeným rzeszovskou diecézou ustanovenou v roku 1992. P. Findysz je prvým oficiálne Cirkvou potvrdeným mučeníkom komunizmu v Poľsku.

Tłumaczył: ks. Luboslaw Kmet

www.findysz.org

Boldog FINDYSZ LÁSZLÓ - életrajz

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

Boldog FINDYSZ LÁSZLÓ
áldozópap és vértanú (1907-1964)

életrajz

FINDYSZ LÁSZLÓ 1907. december 13-án született Krościenko Niżne-n, Krosno mellett Lengyelországban Findysz Szaniszló és Rachwał Apollónia gyermekeként hagyományos katolikus paraszti családban. Másnap, 1907. december 14-én, a keresztségben újjászületik a kegyelmi életre a Krosno-i Szentháromság plébániatemplomban.
1919-ben befejezi általános iskolai tanulmányait, melyeket Krościenko Niżne-n végzett a feliciánus nővéreknél (CSSF) és megkezdi tanulmányait az állami gimnáziumban. 1927 őszén Przemyśl-be megy, ahol felveszik a nagyszemináriumba. A papságra való felkészülése Boldog Balicki János rektor atya irányítása alatt történt. Ennek a felkészülésnek a megkoronázása az 1932. június 19-én történt papszentelése. Káplánként szolgál a Borysław-i, Drohobycz-i, Strzyżów-i és Jasło-i plébániákon. 1941. július 8-án megkapja plébániai kormányzói kinevezését a Nowy Źmigród-i Szent Péter és Pál apostolok plébániára. Egy évvel később, 1942. augusztus 13-án ugyanennek a plébániának lesz a plébánosa.
3 évet töltött Nowy Żmigród-ban buzgó lelkipásztori munkával a háború keserű időszakában. 1944. október 3-án a többi lakoshoz hasonlóan őt is kitoloncolják a németek. 1945. január 23-i visszatérése után hozzálát a plébánia újjászervezéséhez.
A háború után nehéz körülmények között működik a kommunista uralom idejében. Főt. Findysz folytatja a plébánia erkölcsi és vallási megújulása érdekében kifejtett munkáját, mindent megtesz azért, hogy megmentse híveit, főként a fiatalokat a kommunista ateizáló törekvések hatásaitól; segíti – anyagilag is – a plébánia minden lakosát, függetlenül azok nemzetiségi vagy vallási hovatartozásától; az ún „Visztula”-akció keretén belül megment számos görögkatolikus családot, akiket a kommunista hatalom könyörület nélkül el akart űzni lakóhelyéről.
Findysz atya lelkipásztori munkája kényelmetlenné válik a kommunista rendszer számára. 1946-tól a titkosszolgálat megfigyelés alá veszi. 1952-ben az oktatásért felelős intézmény megvonja tőle iskolai hitoktatói engedélyét. Nem tud plébániája egész területén működni, mivel a hatóság két alkalommal is (1952-ben és 1954-ben) megvonja tőle a határvidéken való tartózkodási engedélyt, ami területileg még plébániájához tartozott.
Az egyházi hatóság buzgó plébánosnak tartja. 1946-ban kitüntetik, 1957-től a Nowy Żmigród-i espereskerület helyettes esperese, majd 1962-től esperese.
1963-tól megkezdi a „Jótékonyság zsinati tettei”-nek nevezett pasztorális ténykedését, ami igazából a lengyel püspöki konferencia kezdeményezése annak érdekében, hogy imádsággal, szellemileg segítse a II. Vatikáni zsinat lefolyását. Leveleket, vallási és erkölcsi kérdéseket érintő felhívásokat küld a plébániája területén lakóknak, felszólítja és buzdítja őket, hogy rendezzék keresztény életüket. A kommunista hatóságok keményen reagálnak erre, megvádolják Findysz atyát azzal, hogy különböző vallási gyakorlatokra kényszeríti híveit. 1963. november 25-én kihallgatják, letartóztatják és Rzeszów-ban bebörtönzik. 1963. december 16-17-én a Rzeszów-i bíróságon tárgyalták ügyét, ahol két év és hat hónap szabadságvesztésre ítélték. A nyomozás, a vád és az ítélet az 1949. augusztus 5-én kelt Lelkiismereti- és vallásszabadságot védő dekrétum értelmében történt, amely tulajdonképpen egy eszköz volt csupán a kommunista hatalom kezében, hogy korlátozza illetve teljesen kiiktassa a hitet és a katolikus egyházat a lengyel köz- és magánéletből. Findysz atyát a sajtóban megjelentetett különféle cikkeken keresztül is vádolták, rágalmazták. A Rzeszów-i várbörtönben rosszul bántak vele, kínozták, megalázták mind fizikailag, mind lelkileg. 1964. január 25-én átszállították Krakkóba a Montelupich utcai börtönbe.
Nem sokkal bebörtönzése előtt, 1963 szeptemberében egy veszélyes műtéten esett át, eltávolították pajzsmirigyét, ami után könnyen komplikációk merülhettek fel. Lábadozik, orvosi megfigyelés alatt van, miközben egy újabb műtétre vár. Ugyanazon év decemberében nyelőcsövéről akartak eltávolítani egy rákos daganatot. A kihallgatások, a bírósági tárgyalások és maga a börtön is kétség kívül hatással van Findysz atya egészségére, akit közben a börtönkórházba szállítanak. A kezelés, szakorvosok és főleg a műtét elmaradása miatt egészsége egyáltalán nem mutat javulást. Valójában ezzel egy lassú halálra ítélték. A betegség fokozatosan elhatalmasodik, ahogy azt a Rzeszów-i és krakkói börtönkórházi jelentések is mutatják.
Findysz atya bebörtönzése után a Przemyśl-i püspöki kúria és az ügyvéd azonnal fellebbeznek a Rzeszów-i bíróságra. Arra hivatkozva, hogy betegsége miatt meg is halhat, kérik a büntetés felfüggesztését. Kérésüket többször is elutasítják, míg végül a varsói legfelsőbb bíróság 1964 februárjának végén helyt ad annak.
Súlyos egészségi állapota miatt 1964. február 29-én Findysz atya a börtönből visszatér Nowy Żmigród-ba. A plébánián marad, nagy türelemmel, Isten akaratának teljesen alávetve magát viseli a szenvedéseket egészen a kimerülésig. Áprilisban a Wrocław-i speciális kórházba kerül. A vizsgálatok és a leletek kimutatják, hogy a nyelőcső abban az állapotban amilyenben ott a kórházban volt, már nem operálható. Egy tüdőgyulladás után és vérszegényen, ami igazából halálra ítélte őt, hazatér.
1964. augusztus 21-én reggel a szentségeket fölvéve meghal a Nowy Żmigród-i plébánián. Augusztus 24-én temették el a Nowy Żmigród-i temetőben. A temetést Mons. Jakiel Szaniszló Przemyśl-i segédpüspök végezte 130 pap és számos hívő részvételével.
2000. június 27-én a Rzeszów-i püspök, Mons. Górny Kazimierz, a hívők számos kérvényének beérkezése után, megnyitja Főt. Findysz László boldoggá avatási eljárásának egyházmegyei szakaszát.
A boldoggá avatási eljárás római szakaszában a Szenttéavatási Kongregáció elismerte, hogy Főt. Findysz Lászlót az evangélium hirdetése miatt tartóztatta le és ítélte el a kommunista államhatalom, és hogy bebörtönzése illetve az elszenvedett fizikai és lelki bántalmak okozták halálát, vagyis a kongregáció felterjesztette a pápának, hogy ismerje el őt vértanúnak, amit a Szentatya meg is tett. 2004. december 20-án II. János Pál jelenlétében kihirdették a Főt. Findysz László vértanúságáról szóló dekrétumot. Az Apostoli Levelet, amellyel XVI. Benedek pápa a boldogok sorába iktatta Findysz atyát, Varsóban hirdették ki ünnepélyes keretek között 2005. június 19-én a nemzeti eucharisztikus kongresszus lezárása alkalmával. Findysz atya emléknapja a liturgikus naptár szerint augusztus 23-án van.
Ez az első már befejezett boldoggá avatási ügy Lengyelországban, amely egy a kommunista rendszer áldozataként vértanúságot szenvedett keresztény esete. Ezen túl ez a Rzeszów-i egyházmegye első boldoggá avatási ügye.

tłum: ks. József Forró

www.findysz.org

Bł. Ks. Władysław Findysz

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

WŁADYSŁAW FINDYSZ urodził się 13 grudnia 1907 r. w Krościenku Niżnym k. Krosna na Podkarpaciu. Po ukończeniu szkoły podstawowej prowadzonej w rodzinnej miejscowości przez siostry felicjanki kontynuował naukę w gimnazjum im. M. Kopernika w Krośnie.

Po zdaniu matury w 1927 r. wstąpił do Wyższego Seminarium Duchownego w Przemyślu, gdzie funkcję rektora pełnił w tym czasie ks. Jan Balicki, beatyfikowany w 2002 r. Święcenia kapłańskie przyjął 19 czerwca 1932 r. Pracował jako wikariusz w Borysławiu, Drohobyczu, Strzyżowie i Jaśle. W 1941 r. został administratorem, a w sierpniu 1942 r. proboszczem parafii pw. Św. Apostołów Piotra i Pawła w Nowym Żmigrodzie k. Jasła (ówczesna diecezja przemyska).
W czasie II wojny światowej nie tylko ofiarnie i gorliwie pełnił posługę duszpasterską, ale również organizował pomoc materialną dla potrzebujących oraz utrzymywał listowny kontakt z parafianami wywiezionymi do pracy przymusowej do Niemiec. W 1944 r. przez okolice Jasła przeszedł front wojenny. Nowy Żmigród, tak jak i okoliczne miejscowości, został prawie doszczętnie zniszczony, a ludność wysiedlona. Wśród przymusowo wysiedlonych znalazł się również proboszcz, ks. Findysz, który powrócił do parafii w styczniu 1945 r. Po powrocie rozpoczął organizowanie pomocy materialnej dla poszkodowanych i odbudowy miasteczka oraz katolickich pogrzebów dla ofiar wojny. Pomocą obejmował wszystkich mieszkańców, bez względu na narodowość i wyznanie, dzięki czemu wiele rodzin łemkowskich uniknęło wysiedlenia w ramach tzw. akcji „Wisła”. Na gorliwą działalność duszpasterską mającą na celu odbudowę nie tylko materialnych zniszczeń po wojnie, ale przede wszystkim odnowienie wiary, praktyk religijnych oraz życia moralnego i sakramentalnego, komunistyczne władze odpowiedziały prześladowaniami. Od 1946 r. Urząd Bezpieczeństwa inwigilował ks. Findysza. W 1952 r. został zawieszony przez władze szkolne w obowiązkach katechety w miejscowym liceum. Władze powiatowe w Jaśle odmawiały ks. Findyszowi pozwolenia na pobyt w strefie nadgranicznej uniemożliwiając mu sprawowanie posługi duszpasterskiej w znacznej części parafii.
W latach Soboru Watykańskiego II ks. Findysz aktywnie włączył się w dzieło „Soborowego czynu dobroci”, zainicjowanego przez polski episkopat, mającego na celu pogłębienie wiary oraz duchowe wsparcie dzieła soborowego. W tym czasie 56-letni proboszcz żmigrodzki mocno podupadł na zdrowiu. We wrześniu 1963 r. przeszedł operację usunięcia tarczycy i czekał na kolejną operację nowotworu przełyku, zaplanowaną na grudzień tego roku. W czasie rekonwalescencji ks. Findysz powrócił do Nowego Żmigrodu i kontynuował dzieło duchowej odnowy w parafii. Do swoich parafian skierował ponad sto listów – apeli, w których zachęcał do odnowienia życia religijnego: uczęszczania do kościoła, życia sakramentalnego, zerwania z pijaństwem oraz zaprzestania waśni rodzinnych i sąsiedzkich. Listy adresował także do osób żyjących w związkach niesakramentalnych. Proboszcz przypominał im o potrzebie pojednania się z Bogiem i uregulowania swojej sytuacji z Kościołem, oferując pomoc w zawarciu sakramentu małżeństwa. Niektórzy adresaci poczuli się dotknięci apelem proboszcza i złożyli skargę do władz komunistycznych, użalając się, iż część parafian zmusza on do praktyk religijnych, innym zaś ich odmawia. 25 listopada 1963 r. ks. Findysz po przesłuchaniu w rzeszowskiej prokuraturze został aresztowany. W tym samym czasie w jego mieszkaniu funkcjonariusze Służby Bezpieczeństwa dokonali rewizji. W czasie pokazowego procesu, który odbył się w dniach 16-17 grudnia 1963 r. w Sądzie Wojewódzkim w Rzeszowie zarzucono mu zmuszanie obywateli do praktyk i obrzędów religijnych, czym rzekomo złamał art. 3. Dekretu o ochronie wolności sumienia i wyznania z dn. 5 sierpnia 1949 r. Proboszcz z Nowego Żmigrodu został skazany na karę dwóch i pół roku więzienia. Proces został opisany na łamach ogólnopolskiej prasy, które zniesławiały osobę skazanego.
Ks. Findysz dwa pierwsze miesiące kary pozbawienia wolności odbył w więzieniu na zamku w Rzeszowie, a w styczniu 1964 r. został przeniesiony do więzienia przy ul. Montelupich w Krakowie. W obronie uwięzionego kapłana, wymagającego natychmiastowego leczenia, interweniowały władze diecezji przemyskiej i adwokat. Zarówno prokuratura jak i sąd, celowo opóźniając procedury odwoławcze oraz powołując się na fikcyjne przeszkody, odrzucały kolejne zażalenia, odmawiały pozwolenia na właściwe leczenie i przeprowadzenie wcześniej zaplanowanej operacji nowotworu. Wskutek tego, a także za sprawą znęcania się fizycznego i psychicznego, stan zdrowia więźnia gwałtownie się pogarszał. W stanie skrajnego wycieńczenia 29 lutego 1964 r. został warunkowo zwolniony z więzienia i powrócił do Nowego Żmigrodu. Zmarł po kilku miesiącach, 21 sierpnia. Jego pogrzeb stał się wielką publiczną manifestacją wiary i sprzeciwu wobec działań władz komunistycznych. Na grobie swojego proboszcza parafianie, którzy od początku widzieli w nim prawdziwego męczennika za wiarę, umieścili motyw Jezusa Dobrego Pasterza, który gotów jest oddać życie za powierzone mu owce.
Na prośbę mieszkańców, kapłanów i instytucji regionu, ordynariusz diecezji rzeszowskiej, bp Kazimierz Górny, 27 czerwca 2000 r. rozpoczął proces beatyfikacyjny na szczeblu diecezjalnym. 20 grudnia 2004 r. Kongregacja Spraw Kanonizacyjnych, na polecenie Ojca Świętego Jana Pawła II, który zatwierdził jej ustalenia, wydała dekret o męczeństwie Sługi Bożego: „Ks. Władysław Findysz, umocniony łaską Bożą, odważnie zniósł zadane mu liczne prześladowania i cierpienia. Będąc świadomym grożących mu niebezpieczeństw, nie uchylił się od obowiązków kapłańskich i nie szczędząc własnych sił okazał wielką troskę o dobro duchowe powierzonych mu wiernych. Z wielkim męstwem zniósł prześladowania władz komunistycznych a cierpienia, których doznał w więzieniu, doprowadziły do jego śmierci. Naśladując przykład Boskiego Zbawiciela przebaczył swoim prześladowcom i modlił się o ich nawrócenie.” (fragment z dekretu). Stwierdzono, że ks. Findysz poniósł śmierć z powodu cierpień zadanych mu w więzieniu in odium fidei, tzn. z motywu nienawiści do wiary, a także potwierdzono fakt jego męczeństwa.
Sprawa ks. Władysława Findysza jest pierwszym zakończonym procesem beatyfikacyjnym przeprowadzonym przez powstałą w 1992 r. diecezję rzeszowską, a także pierwszym stwierdzonym oficjalnie przez Kościół męczeństwem ofiary systemu komunistycznego w Polsce.
Beatyfikowany 19.06.2005 r. w Warszawie.

ks. Piotr Tarnawski

DER SELIGE LADISLAUS FINDYSZ

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

DER SELIGE LADISLAUS FINDYSZ
PRIESTER UND MÄRTYRER

LADISLAUS FINDYSZ wurde am 13. Dezember 1907 in Krościenko Niżne in der Nähe von Krosno geboren. Seine Eltern, Stanislaus Findysz und Apollonia Rachwał, waren Bauern der alten katholische Tradition. Am Tag nach seiner Geburt, den 14. Dezember 1907, wurde er in der Pfarrkirche der Allerheiligsten Dreifaltigkeit zu Krosno getauft und empfing das Leben der Gnade.
Im Jahre 1919 beendet er die vierte Klasse der Volksschule der Felicianischen Schwestern in Krościenko Niżne und beginnt als Schüler am Staatlichen Gymnasium. Als junger Student tritt er in die Marianische Kongregation ein.
Im Mai 1927 erlangt er das Abitur und nimmt an den Exerzitien für die Schulabgänger teil. Im Herbst 1927 kommt er nach Przemyśl und tritt in das dortige Priesterseminar ein, wo er die philosophisch-theologische Ausbildung beginnt. Die Vorbereitung auf das Priestertum geschieht unter der Leitung des Seligen Johannes Balicki, der das Amt des Rektors innehat. Am 19. Juni 1932 empfängt er nach Abschluß seiner Studien in der Domkirche zu Przemyśl von Bischof Anatol Nowak das Sakrament der Priesterweihe. In den folgenden Jahren ist er als Pfarrvikar in Borysław, Drohobycz, Strzyżów und Jasło tätig. Am 8. Juli 1941 wird er zum Administrator der Pfarrei St. Peter und Paul von Nowy Żmigród ernannt. Nach einen Jahr, am 13. August 1942, wird er zum Pfarrer der genannten Pfarrei ernannt.
Erfüllt von aufreibender priesterlicher Arbeit und schmerzlichen Kriegserfahrungen sind so für Ladislaus Findysz drei Jahre in der Pfarrseelsorge vergangen. Am 3. Oktober 1944 wird er, wie alle anderen Einwohner, von den Deutschen ausgewiesen. Bei seiner Rückkehr am 23. Januar 1945 bemüht er sich um die Reorganisation der Pfarrei.
Es sind harte Zeiten für seinen Dienst unter der kommunistischen Regierung, die nach dem Krieg an die Macht gekommen ist. Pfarrer Findysz setzt sein Werk der moralischen und religiösen Erneuerung in der Gemeinde fort und bemüht sich, die Gläubigen, besonders die Jugendlichen, vor der organisierten und intensiven kommunistischen Atheisierung zu bewahren. Er hilft allen, die in seiner Pfarrei wohnen, auch materiell, unabhängig von ihrer Herkunft und Konfession. Er rettet viele grekokatholische Łemki-Familien, die von den kommunistischen Behörden aufs schwerste verfolgt werden und unter der erbarmungslosen Vertreibung ihrer angestammten Wohnorte leiden. So ist die Arbeit Pfarrer Findysz den Kommunisten wahrhaft ein Dorn im Auge. Seit 1946 wird Pfarrer Findysz vom Geheimdienst überwacht. 1952 entzieht ihm die Schulbehörde die Erlaubnis zum Katechismusunterricht am Gymnasium. Im ganzen Pfarrgebiet kann er nichts mehr unternehmen, da die Bezirksbehörde, zweimal (1952 und 1954) seine Aufenthaltsgenehmigung für das Grenzegebiet, wo sich ein Teil der Pfarrei befindet, zurückweist.
Die kirchlichen Behörden dagegen betrachten ihn als einen gewissenhaften Pfarrer, der für seine Verdienste als Ehrendomherr ausgezeichnet wird (1946), später mit dem Privileg verbunden, Rochette und Mantelletta zu tragen (1957). Im gleichen Jahr wird er zum Vizedekan ernannt, 1962 zum Dekan des Dekanates Nowy Żmigród.
1963 beginnt er eine besondere Art der Seelsorge und bemüht sich dabei, wie viele andere Katholiken in ganz Polen, durch eine Pastoral der „guten Werke“, das Zweite Vatikanische Konzil auf geistige Weise zu unterstützen. Er verschickt Briefe an religiös gleichgültige und der kirchlichen Moral zuwiderlebende Pfarrkinder, um sie aufzufordern und zu ermutigen, ihr christliches Leben wieder in Ordnung zu bringen. Die kommunistische Behörde reagiert auf diese Tat mit besonderer Härte und beschuldigt ihn, die Gläubigen zu religiösen Akten zu zwingen. Am 25. November 1963 wird er von der Prokura der Woiwodschaft in Rzeszów verhört, wird verhaftet und im Schloß Rzeszów inhaftiert. In den Tagen vom 16. bis 17. Dezember 1963 findet im Woiwodschaftsgericht in Rzeszów sein Prozess statt, an dessen Ende das Urteil, zwei Jahre und sechs Monate Gefängnis, verkündet wird. Das Motiv der Ermittlungen, der Anklage und der Verurteilung gründete auf dem „Dekret zum Schutz der Gewissens- und Konfessionsfreiheit“ vom 5. August 1949, das aber schlechterdings nur ein Instrument in Händen der kommunistischen Behörden zur Begrenzung und Vernichtung des Glaubens und der katholischen Kirche im privaten wie im öffentlichen Leben Polens war. Auch die Presse tat das ihre, um Pfarrer Findysz öffentlich herabzusetzen, zu verleugnen und zu verurteilen. Der Diener Gottes bleibt im Schloß Rzeszów inhaftiert. Dort wird er körperlichen und psychischen Mißhandlungen unterzogen und gedemütigt. Am 25. Januar 1964 überstellt man ihn an das Zentralgefängnis in der Montelupich-Straße in Krakau.
Der Diener Gottes hatte sich, kurz vor der Verhaftung (September 1963), einer gefährlichen Operation im Krankenhaus von Gorlice untergezogen. Sein Gesundheitszustand ist jetzt aufgrund der Inhaftierung äußerst bedenklich. Er bleibt, langsam genesend, weiterhin unter ärztlicher Beobachtung. Im Dezember dieses Jahres soll ein zweiter Eingriff erfolgen. Die Ermittlungen aber, der Prozeß und der Gefängnisaufenthalt treiben außer Zweifel die Entwicklung der Krankheit voran. Seine Gesundheitszustand zeigt keine wesentliche Besserung, da sowohl die angemessene Behandlung als auch Fachärzte fehlen. Ladislaus Findysz wird zu einem langsamen Tod verurteilt. Die Krankheit schreitet andauernd voran, wie auch die ärztlichen Untersuchungen in den Gefängniskrankenhäusern von Rzeszów und Krakau bezeugen.
Von Beginn seiner Verurteilung an haben sich seich Anwalt und das Bischöfliche Ordinariat von Przemyśl bei der Prokura und am Gericht von Rzeszów um seine Freilassung aufgrund seiner lebensgefährlichen Krankheit bemüht, aber die mehrmals wiederholten Anfragen werden stets abgelehnt. Erst Ende Februar 1964 gewährt der Oberste Gerichtshof in Warschau die Sopsendierung der Haft.
Aufgrund seiner bedenklichen körperlichen Verfassung kehrt Ladislaus Findysz am 29. Februar 1964 aus dem Gefängnis von Nowy Żmigród zurück. Er bleibt im Pfarrhaus und übt sich in Geduld und Unterwerfung in den Willen Gottes. Standhaft erträgt er die Schmerzen der Krankheit und die Last der Erschöpfung. Im April wird er in Breslau in ein Fachkrankenhaus eingeliefert. Trotz die Pflege bestätigen die ärztlichen Untersuchungen die Diagnose eines Tumors zwischen der Speiseröhre und dem Magen. Es gibt keine Möglichkeit für einen operativen Eingriff. Die Analysen und Beobachtungen des Krankenhauses sowie die zusätzlichen Untersuchungen bestätigen, daß besagter Tumor aufgrund seiner Entwicklungsstufe keinen chirurgischen Eingriff mehr erlaubt. Das Lungenemphysem und der Rückfall in eine dramatische Blutarmut bestimmen ihn zum Tode, falls der Diener Gottes in diesem Zustand nach Hause zurückkehrt.
Am Morgen des 21. August 1964, nachdem er die Sakramente empfangen hat, stirbt er im Pfarrhaus von Nowy Żmigród und wird am 24. August 1964 auf dem Pfarrfriedhof der selben Stadt begraben. Das Begräbnis leitet Stanislaus Jakiel, Weihbischof des Bistums Przemyśl. 130 Priester und unzählige Gläubige nehmen in tiefer Ergriffenheit daran teil.
Am 27. Juni 2000 beginnt Seine Exzellenz Kazimierz Górny, Bischof von Rzeszów, aufgrund zahlreicher Anträge der Gläubigen, die diözesane Untersuchung im Hinblick auf die Seligsprechung des Dieners Gottes Ladislaus Findysz.
Während der römischen Phase des Seligsprechungsverfahrens haben die theologischen Konsultoren und dann die Mitglieder der Kongregation, die Kardinäle, Erzbischöfe und Bischöfe anerkannt, dass der Diener Gottes Pfarrer Ladislaus Findysz aufgrund der Verkündigung des Evangeliums von den kommunistischen Behöreden verhaftet und verurteilt worden ist, und dass seine Verhaftung und seine körperlichen und seelischen Leiden unmittelbar seinen Tod verursacht haben, so dass man daher Pfarrer Findysz als Märtyrer für den Glauben betrachten muß. Diese Ansicht ist dem Heiligen Vater vorgestellt und von ihm approbiert worden. Am 20. Dezember 2004 ist in Gegenwart Seiner Heiligkeit Johannes Paul II. das Dekret der Heiligsprechungskongregation promulgiert worden, das Pfarrer Ladislaus Findysz den Titel eines Märtyrers zuerkennt. Das Apostolische Schreiben, mit dem Seine Heiligkeit Papst Benedikt XVI. ihn als Seligen zur Ehre der Altäre erhoben hat, ist am 19. Juni 2005 zum Ende des Nationalen Eucharistischen Kongresses in Warschau feierlich veröffentlicht worden.
Diese ist die erste, bereits abgeschlossene Seligsprechung im Hinblick auf das Martyrium eines Dieners Gottes, der dem kommunistischen Regime in Polen zum Opfer gefallen ist. Darüber hinaus ist dies die erste Seligsprechung, die von der Diözese Rzeszów eingeleitet wurde.

tłum: ks. Florian Kolfhaus

FERICITUL LADISLAU FINDYSZ PREOT ŞI MARTIR

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

FERICITUL LADISLAU FINDYSZ
PREOT ŞI MARTIR

LADISLAU FINDYSZ, fiul lui Stanislav Findysz şi al Apoloniei Rachwał (o familie de ţărani de veche tradiţie catolică), s-a născut la Krościenko Niżne lângă Krosno (Polonia), pe data de 13 decembrie 1907. În ziua următoare, 14 decembrie, a fost botezat în biserica parohială „Sf. Treime” din Krosno.
În anul 1919 termină Şcoala Generală, condusă de Surorile Feliciene (CSSF), din Krościenko Niżne şi începe studiile la Liceul Statal. În toama anului 1927 ajunge la Przemyśl şi intră în Seminarul Mare. Formarea la preoţie are loc sub călăuzirea rectorului, fericitul Ioan Balicki. La sfârşitul perioadei de formare este sfinţit preot pe 19 iunie 1932. Activează ca vicar în parohiile Borysław, Drohobycz, Strzyżów, şi Jasło. Pe 8 iulie 1941 este numit administrator al parohiei Sfinţilor Apostoli Petru şi Paul din Nowy Żmigród. După un an, pe 13 august 1942, a fost numit paroh la aceeaşi parohie.
Timp de trei ani s-a dedicat trup şi suflet muncii pastorale în Nowy Żmigród trăind experienţele dureroase ale războiului. Pe 3 octombrie 1944, ca toţi locuitorii, a fost expulzat de nemţi. La întoarcere, pe 23 ianuarie 1945, s-a implicat în reorganizarea parohiei.
După război, slujirea sa se desfăşoară în timpurile grele ale guvernul comunist. Preotul Findysz continuă munca de reînnoire morală şi religioasă a parohiei, se străduieşte să-şi protejeze credincioşii, mai ales tinerii, de programata şi intensificata ateizare comunistă; ajută, şi din puct de vedere material, toţi locuitorii parohiei, indiferent de naţionalitate sau confesiune; salvează numeroase familii din Łemki (greco-catolici), persecutaţi de autorităţile comuniste şi ameninţaţi cu expulzarea.
Munca pastorală a preotului Findysz este foarte incomodă pentru autorităţile comuniste. Încă din 1946 este urmărit de serviciile secrete. În 1952 autoritatea scolastică îl suspendă din activitatea de predare a catehismului în Liceu. Nu poate să activeze pe teritoriul întregii parohii pentru că autorităţile judeţene, de două ori (în 1952 şi în 1954) resping cererea sa de şedere în zona de graniţă, unde se găsea o parte a parohiei.
De către autorităţile ecclesiastice este considerat un paroh zelos: primeşte diferite distincţii, în 1957 este numit vicedecan iar în 1962, decan al Decanatului de Nowy Żmigród.
În 1963 începe activitatea pastorală a „operelor conciliare de bunătate” (susţinerea spirituală a Conciliului Vatican II), expediază scrisori-apeluri către credincioşii din parohie aflaţi în situaţii religioase şi morale neregulare invitându-i şi încurajându-i să pună în ordine viaţa lor creştină. Autorităţile comuniste reacţionează la această acţiune cu multă severitate şi îl acuză că ar constrânge credincioşii la practici şi rituri religioase. Pe 25 noiembrie 1963, interogat de Procuratura Voievodatului Rzeszów, a fost arestat şi dus la închisoarea Castelului din Rzeszów. În zilele de 16-17 decembrie 1963 are loc procesul în tribunalul Voievodatului din Rzeszów şi e pronunţat verdictul de condamnare la doi ani şi şase luni de închisoare. Motivul cercetării, al acuzaţiei şi al condamnării era bazat pe Decretul de protecţie a libertăţii de conştiinţă şi de religie, din data de 5 august 1949 care, nu era altceva decât un instrument în mâinile autorităţilor comuniste pentru limitarea şi eliminarea credinţei şi a Bisericii catolice din viaţa publică şi privată în Polonia. Preotul Findysz a fost şi discreditat în mod public, calomniat şi condamnat prin intermediul unor articole în presă. În închisoarea din Castelului din Rzeszów este supus la maltratări şi la umilinţe fizice, psihologice şi spirituale. Pe 25 ianuarie 1964 a fost transferat în închisoarea din strada Montelupich în Cracovia.
Cu puţin timp înainte de arestare (septembrie 1963), avusese o operaţie periculoasă, extirparea tiroidei, şi starea sănătăţii sale era incertă din cauza posibilelor complicaţii. În convalescenţă, era sub observaţia medicilor, în aşteptarea unei a doua operaţii ce era prevăzută pentru luna decembrie a aceluiaşi an, pentru extirparea unui cancer epitelial la esofag. Cercetarea, procesul şi închisoarea exercită, fără dubiu, un mare influx asupra dezvoltării bolii preotului Findysz care trebuie internat la spitalul închisorii. Sănătatea sa nu se ameliorează din lipsa tratamentului şi a medicilor specializaţi şi mai ales din cauza obstaculării operaţiei la esofag; în practică este condamnat la o moarte lentă. Boala avansează pe zi ce trece, după cum arată examenele medicale făcute în spitelele închisorilor din Rzeszów şi Cracovia.
Încă de la începutul condamnării sale la Închisoare, avocatul şi Curia episcopală din Przemyśl fac recurs la Procuratura şi la Tribunalul din Rzeszów, cerând suspendarea arestării pe motivul sănătăţii precare ce-l ameninţă cu moartea, dar cererile respinse de mai multe ori, vor fi acceptate abia la sfârşitul lui februarie 1964 din partea Tribunalului Suprem din Varşovia.
Dat fiind starea gravă a sănătăţii sale, pe 29 februarie 1964, din închisoare se întoarce la Nowy Żmigród. Rămâne în casa parohială cu multă răbdare şi supunere voinţei divine, suportând suferinţele bolii şi ale epuizării. În aprilie este internat în spitalul specializat din Wrocław. Cercetările, observaţiile spitalului şi examenele complementare confirmă că stadiul de evoluţie al cancerului nu permite o operaţie chirurgică. Dat fiind enfisemul pulmonar şi căderea într-o puternică anemie ce îl sortea morţii, s-a întors acasă.
În diminaţa zilei de 21 august 1964, după ce a primit Sacramentele, a murit în casa parohială din Nowy Żmigród şi pe 24 august a fost înmormântat în cimitirul aceluiaşi oraş. Înmormântarea a fost prezidată de Mons. Stanislao Jakiel, Episcop Auxiliar al diecezei de Przemyśl cu participarea a 130 de preoţi şi a numeroşi credincioşi.
Pe 27 iunie 2000, Episcopul de Rzeszów, Mons. Kazimierz Górny, în urma numeroaselor cereri ale credincioşilor, a iniţiat ancheta diecezană pentru beatificarea preotului Ladislau Findysz.
În timpul etapei romane a cauzei de beatificare, Congregaţia pentru Cauzele Sfinţilor a recunoscut că preotul Ladislau Findysz a fost arestat şi condamnat de autorităţile regimului comunist din cauza anunţului Evangheliei, iar închiderea şi suferinţele fizice şi spirituale suferite în închisoare iau provocat moartea, de aceea trebuie recunoscut ca martir pentru credinţă. Această moţiune a fost prezentată Sfântului Părinte şi de acesta a fost aprobată. Pe 20 decembrie 2004, în prezenţa Sanctităţii Sale Ioan Paul al II-lea, a fost promulgat decretul asupra martiriului preotului Ladislau Findysz. Scrisoarea Apostolică cu care Sfântul Părinte Papa Benedict al XVI-lea l-a înscris în rândul Fericiţilor a fost publicată în mod solemn pe 19 iunie 2005 la Varşovia la încheierea Congresului Euharistic Naţional.
Aceasta este prima cauză de beatificare, deja încheiată, impostată pe martiriul unui Slujitor al lui Dumnezeu care a fost victimă a regimului comunist din Polonia. În plus aceasta este prima cauză de beatificare condusă de dieceza de Rzeszów.

tłum: ks. Ionuţ Paul Strejac

www.findysz.org

PALAIMINTASIS VLADISLOVAS FINDYSZ KUNIGAS IR KANKINYS

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

PALAIMINTASIS VLADISLOVAS FINDYSZ
KUNIGAS IR KANKINYS

VLADISLOVAS FINDYSZ gimė 1907 m. gruodžio mėn. 13 d. Krościenko Niżne mieste prie Krosno (Lenkija), Stanislovo Findysz ir Apolonijos Rachwał, tvirtų katalikiškų tradicijų, šeimoje. Sekančia dieną, 1907 m. gruodžio mėn. 14 d. gimsta Malonės gyvenimui parapijinėje Krosno Švč. Trejybės bažnyčioje.
1919 m. Krościencko Niżne baigia seserų Felicjanki (CSSF) vadovaujamą pradinę mokyklą ir pradeda studijas Valstybinėje Gimnazijoje. 1927 metų rudenį atvyksta į Przemyśl ir įstoja į Didžiąją Seminariją. Jo kunigiškai formacija vadovauja rektorius palaimintasis kun. Jonas Balicki. Formacijos periodas karūnuojamas 1932 m. birželio mėn. 19 d. kunigystės šventimais. Pradeda vikarauti Borysław, Drohobycz, Strzyżów ir Jasło parapijose. Po kiek laiko, 1941 m. liepos mėn. 8 d. skiriamas į Nowy Żmigród eiti Šventųjų Apaštalų Petro ir Pauliaus parapijos administratoriaus pareigas. Po metų, 1942 m. rugpjūčio mėn. 13 d. paskiriamas tos pačios parapijos klebonu.
Nowy Żmigród mieste kun. Findysz praleidžia tris metus veiklaus sielovadinio darbo ir skausmingos karo patirties. Vokiečių įsakymu, 1944 m. spalio mėn. 3 d., kartu su visais gyventojais palieka miestą. Sugrįžta 1945 m. sausio mėn. 23 d. ir pasišvenčia parapijos pertvarkymui.
Po karo vykdo savo tarnystę sunkiais komunistų valdžios metais. Kun. Findysz parapijoje tęsia moralinio ir religinio atsinaujinimo darbą, stengdamasis apsaugoti tikinčiuosius, ir ypač jaunimą, nuo nuoseklios ir intensyvios komunistinės ateisacijos. Padeda netgi materiališkai daugeliui parapijos gyventojams, nepriklausomai nuo jų tautybės ar religijos. Łemki mieste išgelbėja daugelį graikų-katalikų šeimų, nuo žiauraus komunistinės valdžios persekiojimo ir grasinimų be pasigailėjimo iškeldinti iš jų namų.
Kun. Findysz sielovadinė veikla, su laiku, pasidaro labai neparanki komunistinei valdžiai. Nuo 1946 m. sekamas saugumo tarnybų. Nuo 1952 m. švietimo skyrius jam uždraudžia licejuje dėstyti katekizmą. Negali veikti visoje parapijos teritorijoje, kadangi rajono valdžia, net du kartus (1952 ir 1954 metais) nepatenkina jo prašymo gyventi pasienio zonoje, kurioje randasi dalis parapijos.
Bažnytinės vadovybės vertinamas kaip uolus klebonas: 1946 m. apdovanojamas Expositorio Canonicali, 1957 Palerina ir Apsiaustu bei paskiriamas vice-dekanu, o 1962 m. Nowy Żmigród dekanato Dekanu.
1963 m. pradeda sielovadinę veiklą “gerieji Susirinkimo darbai“, (dvasinis Vatikano II Susirinkimo palaikymas), išsiuntinėdamas raginančius laiškus savo parapijiečiams, kurių religinis ir moralinis gyvenimas keistinas, prašydamas ir drąsindamas sutvarkyti jų krikščionišką gyvenimą. Komunistinė valdžia griežtai reaguoja į šią veiklą ir apkaltina jį prievartos naudojimu verčiant tikinčiuosius praktikuoti religines apeigas.
1963 m. lapkričio mėn. 25 d. Rzeszów apskrities Prokuratūroje apklausiamas ir po arešto įkalinamas Rzeszów pilies kalėjime. 1963 m. gruodžio mėn. 16-17 dd., Rzeszów apskrities Teisme, vyksta teismas, kurio metu paskelbiamas nuosprendis pagal kurį nuteisiamas dviems metams ir šešiems mėnesiams kalėjimo. Teismo bylos, kaltinimo ir nuteisimo priežastis remiasi 1949 m. rugpjūčio mėn. 5 d. dekretu Dekretas dėl sąžinės laisvės ir religinio išpažinimo ginimo, kuriuo komunistinė valdžia naudojosi apribojant ir naikinant Lenkijoje tikėjimą ir Katalikų Bažnyčios įtaką privačiame ir viešame gyvenime. Kun. Findysz buvo viešai diskriminuojamas, šmeižiamas ir smerkiamas laikraščiuose spausdinamuose straipsniuose. Kalėdamas Rzeszów pilies kalėjime patiria kankinimus ir fizinį, psichologinį bei dvasinį pažeminimą. 1964 m. sausio mėn. 25 d. perkeliamas į Krokuvos Via Montelupich kalėjimą.
Visai prieš areštą (1963 m. rugsėjį), jam buvo padaryta sudėtinga skydliaukių persodinimo operacija ir jo sveikatos būklė tebebuvo neaiški dėl galimų komplikacijų. Tebesveikstantis, turėjo likti medikų priežiūroje ir laukti antros operacijos, kurios meu turėjo būti pašalinamas iš stemplės vėžys. Ši operacija buvo suplanuota tų pačių metų gruodžio mėnesį. Bylos tyrimas, teismas ir kalėjimo išbandymai dar labiau pagreitina kun. Findysz lygos vistymąsį ir priverčia jį gultis į kalėjimo ligoninę. Jo sveikata negerėja dėl nepakankamo gydymo ir specialių gydytojų trūkumo, tačiau labiausiai dėl neatliktos vėžio operacijos. Tai pasmerkia jį lėtai mirčiai. Kaip liudija Rzeszów ir Krokuvos kalėjimuose atlikti tyrimai, liga sparčiai progresuoja.
Nuo pat nuosprendžio paskelbimo, Przemyśl vyskupijos kurijos advokatas kreipiasi į Rzeszów prokuratūra ir teismą, prašydamas nutraukti areštą dėl kunigo silpnos sveikatos ir mirties pavojaus, tačiau prašymai atmetami daugelį kartų ir Varšuvos Aukščiausio Teismo patenkinami tiktai 1964 m. vasarį.
Sunkioje sveikatos būsenoje, 1964 m. vasario mėn. 29 d. iš kalėjimo sugrįžta į Nowy Żmigród miestą. Gyvena klebonijoje, kantriai save pavesdamas Dievo valiai ir kęsdamas lygos bei išsekimo skausmą. Balandžio mėnesį paguldomas specialioje Wrocław ligoninėje. Ligoninėje atliktas tyrimas parodo, kad išsivysčiusi vėžio stadija nebeleidžia atlikti operacijos. Sugrįžta į namus po plaučių sutrikimo ir atkritimo į stiprią mažakraujystę, pasmerkia jį mirčiai.
1964 m. rugpjūčio mėn. 21 d. rytą, priėmęs Sakramentus, miršta Nowy Żmigród klebonijoje ir rugpjūčio mėn. 24 d. palaidojamas to paties miesto parapijos kapinėse. Laidotuvėms, kuriose dalyvauja 130 kunigų ir didelis skaičius tikinčiųjų, vadovauja J.E. Stanislovas Jakiel, Przemyśl vyskupijos Augziliaras.
2000 m. gegužės mėn. 27 d. Rzeszów Vyskupas J.E. Kazimierz Górny, atsiliepdamas į daugelio tikinčiųjų prašymus, pradeda vyskupijos procesą dėl kun. Vladislovo Findysz beatifikacijos.
Romoje vykusio beatifikacijos tyrimo metu, Šventųjų skelbimo Kongregacija pripažįsta, kad kun. Vladislovas Findysz buvo komunistinės valdžios areštuotas ir nuteistas dėl Evangelijos skelbimo ir kad jo kalėjime patirtos fizinės ir dvasinės kančios buvo jo mirties priežastimi ir kad jį reikia pripažinti tikėjimo kankiniu. Ši išvada buvo perduota Šventajam Tėvui, kuris ją patvirtino. 2004 m. gruodžio mėn. 20 d. Jo Šventenybės Jono Pauliaus II akivaizdoje buvo paskelbtas dekretas dėl kun. Vladislovo Findysz kankinystės. 2005 m. gegužės 19 d. Varšuvoje, užbaigiant Nacionalinį Eucharistinį Kongresą buvo iškilmingai paskelbtas Jo Šventenybės popiežiaus Benedikto XVI Apaštalinis laiškas, kuriuo jis buvo įrašyta į Palaimintųjų gretas.
Tai pirmoji, jau užbaigta, beatifikacijos byla, susijusi su Dievo Tarno kankinyste, kuris tapo komunistinio režimo Lenkijoje auka. Tuo pačiu metu, tai pirmoji Rzeszów vyskupijos beatifikacijos byla.

tłum: ks. Rolandas Makrickas

www.findysz.org

БЛАЖЕННИЙ ВЛАДИСЛАВ ФІНДИШ

Portret beatyfikacyjny bł. Władysława Findysza

ВЛАДИСЛАВ ФІНДИШ народився 13 грудня 1907 р. в Костенку Нижнім біля Кросна в Підкарпатті. Після закінчення початкової школи, якою керували в його родинній місцевості сестри Феліціянки, продовжував навчання в гімназії імені Коперника в Кросно. Після її закінчення в 1927 р. вступив до Вищої Духовної Семінарії в Перемишлі, де ректором в той час був о. Ян Баліцький, проголошений блаженним в 2002 р. Прийняв свячення 19 червня 1932 р. Працював вікарієм в Бориславі, Дрогобичі, Стрижеві і Яслі. В 1941 р. став адміністратором, а в серпні 1942 р. настоятелем парафії святих Апостолів Петра і Павла в Новому Жмигороді біля Ясла.
Під час II світової війни не лише з величезним запалом та самопожертвою служив як душпастир, але також організовував матеріальну допомогу потребуючим і листувався з парафіянами, вивезеними на примусові роботи до Німеччини. В 1944 р. через околиці Ясла проходив воєнний фронт. Новий Жмигород, так як і навколишні місцевості, був практично дощенту знищений, а жителі переселені. Серед примусово виселених був також і настоятель, о. Фіндиш, який повернувся до парафії в січні 1945 р. Після повернення розпочав організацію матеріальної допомоги для тих, які зазнали втрат, і для відбудови містечка та католицького захоронення жертв війни. Своєю допомогою огортав усіх мешканців, не зважаючи на національність чи віросповідання, завдяки чому багато лемківських родин уникнули переселення в рамах так званої операції „Вісла”. На запальну душпастирську діяльність, яка за мету мала відбудову не лише матеріальних руїн, які залишились після війни, але передусім віднову віри, релігійних практик, а також морального життя, комуністична влада відповідала переслідуваннями. З 1946 р. Служба Безпеки слідкує за діяльністю о. Владислава Фіндиша. В 1952 р. шкільна влада звільнила його з праці катехита в місцевому ліцеї. Йому також заборонили перебувати в прикордонній зоні, що унеможливлювало його душпастирське служіння в значній кількості парафій.
В роки Другого Ватиканського Собору приймав активну участь у ділі „Добрих діл Собору”, якого ініціатором був єпископат Польщі: метою цього діла було поглиблення віри, а також духовна підтримка справ Собору. В цей час у 56-літнього жмигородського настоятеля дуже погіршується стан здоров’я. У вересні 1963 року переніс операцію по видаленню щитовидної залози і очікував на операцію раку стравоходу, заплановану на грудень того року. Під час одужання о. Фіндиш повернувся до Нового Жмигороду і продовжував діло духовної віднови парафії. До своїх парафіян написав понад сто листів–закликів, в яких заохочував до віднови релігійного життя: частішого відвідування церкви, життя таїнствами, відкинення п’янства та родинних і сусідських суперечок. Свої листи також адресував до тих, які жили без таїнства подружжя. Настоятель пригадував їм про потребу поєднання з Богом і врегулювання своєї ситуації з Церквою, пропонуючи свою допомогу у прийнятті таїнства подружжя. Деякі адресати відчули себе приниженими закликами настоятеля та скаржились на нього комуністичній владі, кажучи нібито частину парафіян він примушує до релігійних практик, а іншим зовсім відмовляє. 25 листопада 1963 р. о. Фіндиш, після допиту в прокуратурі Жешова, був заарештований. В цей самий час в його помешканні представники Служби Безпеки зробили обшук. Під час показового процесу, який відбувся в днях 16-17 грудня 1963 р. в обласному суді в Жешові, його оскаржували в примушуванні громадян до релігійних обрядів та практик, чим він нібито порушив статтю 3 Декрету про охорону свободи совісті та віровизнання з дня 5 серпня 1949 р. Настоятель з Нового Жмигороду був засуджений на два з половиною роки ув’язнення. Про цей процес писала преса усієї Польщі, знеславлюючи особу ув’язненого.
Отець Фіндиш два перші місяці позбавлення волі відбув у в’язниці в замку у Жешові, а в січні 1964 р. був переведений до в’язниці на вулиці Монтелупих у Кракові. На захист ув’язненого священика, який потребував лікування, виступили керівники перемишльської дієцезії і адвокат. Проте прокуратура, як і суд, спеціально посилаючись на фіктивні перешкоди, відкидали усі скарги, відмовляли дозволу на лікування і проведення необхідної операції на рак. Через це, а також внаслідок фізичних та психічних знущань, стан здоров’я в’язня різко погіршувався. З приводу надзвичайного знесилення 29 лютого 1964 р. він був умовно звільнений з в’язниці і повернувся до Нового Жмигороду. Помер через декілька місяців, 21 серпня. Його похорон став великою публічною маніфестацією віри і спротиву діям комуністичної влади. На гробі свого настоятеля парафіяни, які від самого початку бачили у ньому справжнього мученика за віру, зобразили Ісуса Доброго Пастиря, який готовий віддати своє життя за довірені йому вівці.
На прохання мешканців, священників, інституцій регіону, ординарій жешівської дієцезії, єпископ Казимир Гурний, 27 червня 2000 р. розпочав беатифікаційний процес на рівні дієцезії. 20 грудня 2004 року Конгрегація у Справах Святих, за дорученням Святішого Отця Йоана Павла II, видала декрет про мучеництво Слуги Божого: „Отець Владислав Фіндиш, зміцнений благодаттю Божою, відважно зносив багаторазові переслідування та страждання. Будучи свідомим небезпек, які йому загрожували, не ухилявся від обов’язків священика і, не жалкуючи власних сил, турбувався насамперед про духовне добро своїх вірних. З великою мужністю зносив переслідування комуністичної влади, а страждання, які зазнав у в’язниці, призвели до його смерті. Слідуючи за прикладом Божественного Спасителя, пробачив своїм переслідувачам і молився про їх навернення” (фрагмент з декрету). Підтверджено, що о. Фіндиш помер внаслідок завданих йому страждань у в’язниці in odium fidei, тобто через ненависть до віри, а також підтверджено факт його мучеництва.
Апостольський Лист, яким Святіший Отець Бенедикт XVI підніс його до лику блаженних, був урочисто оголошений 19 червня 2005 р. y Варшаві, підчас закінчення Національного Євхаристичного Конгресу.
Справа о. Владислава Фіндиша – це перший закінчений беатифікаційний процес повсталої у 1992 році жешовської дієцезії, а також першою офіційно підтвердженою Церквою мученицькою жертвою комуністичної системи в Польщі.

tłum: ks. Leon Salomon

www.findysz.org